Čtyři dny blízkosti

Aký je rozdiel medzi človekom a čajkou?

Racci sú prevažne bieli a hluční. Tým podobnosti končí. Otázky ako tieto sú znakom antropocentrizmu: človek si do čajok (a do mimo-ľudských druhov všeobecne) zvykol projektovať sám seba. Vôbec nezáleží na tom, nakoľko sú si čajky a ľudia podobní. Ľudské telá sú natoľko odlišné, že ľudia nebudú nikdy schopní vnímať svet ako čajky. Úlohou človeka, pokiaľ chce zachrániť planétu, je naopak naučiť sa ctiť túto inakosť. „Rakovitosť“ čajok a „ľudskosť“ ľudí nie je potrebné porovnávať; sú to iba jedny z mnohých kvalít, ktoré planéta ponúka. Po stáročia sú ľudia zvyknutí dávať človeka na prvé miesto.

Sloboda jedného druhu však končí tam, kde začína sloboda druhého. V dobe antropocénu je jasné, že človek svoju slobodu na úkor iných druhov už dávno prekročil. Inscenácia Štyri dni blízkosti (text fínskej autorky Pipsy Lonky, 2020) sa v duchu posthumanistickej filozofie snaží pracovať s človekom iba ako s jedným z mnohých živočíšnych druhov. Inakosť čajok a ich životného prostredia často ľudia jazdia konzumovať do rádoby neobjavených exotických lokácií a unylých plážových rezortov. Mala to byť iba ďalšia plážová dovolenka. Taká, akých všetci zažili mnoho. Keď však tentoraz človek pozrel do oka čajky, pláž sa pozrela do neho.