dernelira - the view from the window

Pohľad z okna/ (z prvej osoby) z očí-oči sú oknom do duše. To čo vidíme, je oknom do nášho vedomia. Žijeme vo svete zrkadiel a fotografií, ktoré nám diktujú kto sme a ako vyzeráme, dennikujú náš život. Žiadna fotka, ani zrkadlo, by však bez nášho zraku pre nás nemali význam. Fotil vás niekedy slepý fotograf? Asi nie. Možno mala jeho slepota iný tvar, možno sme slepí všetci. Archivujeme predovšetkým digitálne a konzumujeme našu minulosť spolu s najnovšími trendami. Nerozlišujeme realitu od fikcie, nechávame sa manipulovať niečím čo nie je skutočné.
Nitky z ropáranych baleriniek, ktoré sa občas objavia na podlahe mojej izby, patria iba mne. Raz za čas sa mi pripomenú, vtedy sa moja minulosť nejaví ako fikcia alebo niečo umelé, lebo je stále prítomná. Prestávame sa pozerať cez oči. Nemôžeme si všetko predsa pamätať, že? Ja si pamätám. Nie všetko. Len to najdôležitejšie. To čo nikto neodfotil. Jediný záznam je u mňa. Jediný záznam o tom, čo som si prežila a koľko topánok som si prezula. Koľko krát som ostala bosá, bez identity, bezradná. Každý z nás mal v živote jeden pár topánok ktoré nechcel vyzuť. Nosili by sme ich doteraz, keby sa nerozpadli. Keby nás ich niekto iný nezbavil. Vraj to bolo pre naše dobro. Vraj už mali deravú podrážku a trebalo ich vymeniť. Vraciame sa do kukly, lebo musíme prezuť topánky, prezliecť krídla, tieto už nám nevyhovujú, alebo nám ich niekto zlomil. A my sa stále ako keby len cez okno pozeráme, ako sa s našou ambíciou mení naša obuv. Už chcem byť veľká ballerina, nie len mala baletka. Už chcem nosiť špičky. Koža na mojich jazdeckých čižmách sa celá pokrčila od mojich sĺz-ale neberte mi ich. Ešte som v nich nevyhrala závod, ktorý som chcela.