Podujatie bolo ukončené!
Eva Jaroňová: Who Wants to Be Eaten?
Eva Jaroňová: Kto chce byť jesť?
Podujatie organizuje: PRÁM, Eva Jaroňová
Umiestnenie: Čerpadlová 536/4, Čerpadlová 4, Praha 9
Výstavy
O podujatí
Pozývame vás na otvorenie výstavy Eva Jaroňová: Kto chce byť jesť?, Kurátorkou výstavy je Edita Malina.
Otvorenie: 4. 3. 2025/18: 00
Výstava: 5. 3 - 24. 3. 2025
Ako konzumovať svet bez toho, aby sme sa jedli? Je to paradox, ktorý nemožno neistotovať. Každý pokus pozrieť sa na svet „vonku“ sám osebe je aktom spotreby. Všetko, čo vnímame, okamžite vstupuje do cyklu našich myšlienok, pocitov a túžby porozumieť. Ale čo keby sme to skúsili? Čo ak sa pokúsime stať pozorovateľom, ktorý nikdy neovplyvňuje, nikdy neochvejne, nikdy neprekoná? Slnko horí atmosféru - živí rastliny. Pôda absorbuje zvyšky - recykluje zvyšky pre nový život. A ľudia? Zaberajú zvláštne miesto - konzumujú nielen živiny, ale aj samotnú podstatu sveta. Transformujú lesy na polia, polia na monokultúry a menia prirodzenú rozmanitosť na efektívnosť. Z pozície „vonkajšej strany“ vidíme, že človek nie je len spotrebiteľ, ale aj architekt ničenia premení svet na jeho potreby bez ohľadu na jeho rovnováhu. Je to skutočne nevyhnutná súčasť cyklu? Každá vdýchnutie, každý krok je formou spotreby. Myšlienka, že môžeme stáť stranou a iba „pozorovať“ je mýtus: dokonca aj nečinnosť je čin. Keď sa naše telá rozšírili, keď sa staneme súčasťou kompostu, už nebude „vonkajšie miesto“. Budeme kŕmiť to, čo sme chceli predtým ovládať. A potom môžeme pochopiť, že jediný spôsob, ako nespotrebovať svet, je stať sa ním. Slabší jednotlivci dostávajú pomoc bez očakávania odmeny. Tichá solidarita, ktorá nemá hierarchiu, nemá víťaza ani porazených - iba odkaz, ktorý zaisťuje prežitie celku. Svet nie je len o starostlivosti a spolupatričnosti. Je to boj. Neustála hra toho, kto bude jedlík a živín. V prírode rozhodujú inštinkty, rýchlosť a úpravy. V ľudskej spoločnosti má tento boj iná forma: kto stávkuje, zbieral a varí? A kto je práve nasýtený zahraničnou prácou? Na sociálnej úrovni sa tento boj stáva neviditeľným, skrytým v oddelení práce. Tí, ktorí kultivujú krajinu, zriedka patria tým, ktorí skutočne profitujú z jej bohatstva. Utopický prúd, kde sú vymazané hranice medzi človekom, prírodou a technológiou. Priestor bez hierarchie a presného poriadku, kde každá z nich má rovnakú hodnotu - ľudský, rastlinný a digitálny. Tento priestor nie je ovládaný silou, ale vzájomnou starostlivosťou a prepojením. Cynicky realistický prúd - tu sa utópia stretáva s realitou, svetom, v ktorom dominuje vykorisťovanie života a neživé bytosti. Človek, Pán stvorenia, vybavuje zem a v tejto irónii sa stáva obeťou. Drsný humor tejto perspektívy nás kladie pred otázku: Čo ak nie sme tí, ktorí sa rozhodnú? Čo ak sa úloha zmení a budeme to, čo používajú iné druhy? Na pozadí vybraných diel je na vodnej hladine akvarely, ktoré pripomínajú farebné kruhy oleja, stopy toxických škvŕn, ktorých povrch jemne kreslí podrobné kreslenie. Preskočíme medzi svetami - mikro rovnováha a prepojenia a makro deštruktívne procesy globálneho kapitalizmu. Každé rozhodnutie, ktoré jeme, kde a ako sa pestovalo, je politickým činom. V Jaroňovom nie je pôda pod nohami nielen zdrojom života, ale aj zrkadlom našich hodnôt. A aj keď sa cítime oddelení od prírodných cyklov, sme stále súčasťou toho istého procesu. Mesto Praha a štátny fond kultúry Českej republiky. 18:00
Výstava: 5. 3. - 24. 3. 2025
Ako môžeme konzumovať svet bez toho, aby sme zožrali oour? Je to paradox, ktorý sa nemôže rozmotať. Každý pokus pozrieť sa na svet Všetko, čo vnímame, vstupuje do cyklu našich myšlienok, pocitov a túžby porozumieť. Čo sa pokúšalo stať sa pozorovateľmi, ktorí sa nikdy nedotýkajú, nikdy neanut, nikdy sa nepremení? Slnko horí atmosféru -ocitne rastliny. Pôda absorbuje zostávajúce zvyšky do nového života. A ľudia? Zaberajú a špeciálne miesto -náročné nielen živiny, ale aj samotná podstata sveta. Pretvárajú lesy do polí, polia do monokultúr a transformujú prirodzenú rozmanitosť na efektívnosť. Z „vonkajšieho“ hľadiska je zrejmé, že ľudia nie sú iba spotrebiteľmi, ale aj architektmi ničenia Je však táto trula nevyhnutnou súčasťou cyklu? Každý dych, každý krok je a forma spotrebiteľa. Myšlienka, že môžeme stáť stranou a iba „pozorovania“ je a mýtus: dokonca aj ináka je čin. Sme zapletení do siete vzťahov, ktoré nás neustále obklopujú a menia, rovnako ako ich meníme. Keď sa naše telá rozkladajú, keď sa staneme súčasťou kompostu, už nebude „vonkajšie miesto“. Vyživujeme to, čo sme kedysi na juh kontrolovali. A iba to, že by sme pochopili, že jediný spôsob, ako nespotrebovať svet, je stať sa. Slabší jednotlivci, ktorí dostávajú pomoc bez odbornej prípravy odmeny. A tichá solidarita, ktorá nemá hierarchiu, žiadni víťazi alebo porazení - iba spojenia, ktoré zabezpečujú prežitie celku. Je to a strun - a neustála hra toho, kto bude jedlom a kto je výživa. V prírode, inštinkty, rýchlosť a adaptácia rozhodujú. V ľudskej spoločnosti má tento boj a rôzne formy: kto sa posieva, žije a varí? A kto sa jednoducho živí ovocím práce druhých? Tí, ktorí do pôdy zriedka patria k tým, ktorí Trula profitujú z svojho bohatstva. A priestor bez hierarchie alebo prísneho poriadku, kde má každá bytosť rovnakú hodnotu - ľudskú, rastlinnú a digitálnu. Tento priestor sa neriadia mocou, ale vzájomnou starostlivosťou a spojením. Ľudstvo, majster stvorenia, vyfúkne Zem a v tomto železniu sa stáva a obeťou je. Drsný humor tejto perspektívy nás konfrontuje s otázkou: Čo ak jedného dňa už nie sme tí, ktorí sa rozhodnú? Čo ak sú úlohy zvrátené, a my sa staneme, čo využíva ďalšie druhy? Za vybranými prácami sa odohrávajú akvarely, ktoré pripomínajú farebné kruhy oleja na povrchu vody, stopy toxických škvŕn, na ktorých sa vynára delikátne a delikátne, detaizované kreslenie - plné neochotí. Skočíme medzi svetami--mikro-balíček starostlivosti a spojenia a makro-deštruktívny proces globálneho kapitalizmu. Každé rozhodnutie - kto jeme, kde a ako sa pestovalo - a politický čin. V práci Jaroňová je pôda pod našimi nohami nielen zdrojom života, ale aj zrkadlom našich hodnôt. A aj keď sa cítime oddelení od prírodných cyklov, sme stále súčasťou toho istého procesu.
Otvorenie: 4. 3. 2025/18: 00
Výstava: 5. 3 - 24. 3. 2025
Ako konzumovať svet bez toho, aby sme sa jedli? Je to paradox, ktorý nemožno neistotovať. Každý pokus pozrieť sa na svet „vonku“ sám osebe je aktom spotreby. Všetko, čo vnímame, okamžite vstupuje do cyklu našich myšlienok, pocitov a túžby porozumieť. Ale čo keby sme to skúsili? Čo ak sa pokúsime stať pozorovateľom, ktorý nikdy neovplyvňuje, nikdy neochvejne, nikdy neprekoná? Slnko horí atmosféru - živí rastliny. Pôda absorbuje zvyšky - recykluje zvyšky pre nový život. A ľudia? Zaberajú zvláštne miesto - konzumujú nielen živiny, ale aj samotnú podstatu sveta. Transformujú lesy na polia, polia na monokultúry a menia prirodzenú rozmanitosť na efektívnosť. Z pozície „vonkajšej strany“ vidíme, že človek nie je len spotrebiteľ, ale aj architekt ničenia premení svet na jeho potreby bez ohľadu na jeho rovnováhu. Je to skutočne nevyhnutná súčasť cyklu? Každá vdýchnutie, každý krok je formou spotreby. Myšlienka, že môžeme stáť stranou a iba „pozorovať“ je mýtus: dokonca aj nečinnosť je čin. Keď sa naše telá rozšírili, keď sa staneme súčasťou kompostu, už nebude „vonkajšie miesto“. Budeme kŕmiť to, čo sme chceli predtým ovládať. A potom môžeme pochopiť, že jediný spôsob, ako nespotrebovať svet, je stať sa ním. Slabší jednotlivci dostávajú pomoc bez očakávania odmeny. Tichá solidarita, ktorá nemá hierarchiu, nemá víťaza ani porazených - iba odkaz, ktorý zaisťuje prežitie celku. Svet nie je len o starostlivosti a spolupatričnosti. Je to boj. Neustála hra toho, kto bude jedlík a živín. V prírode rozhodujú inštinkty, rýchlosť a úpravy. V ľudskej spoločnosti má tento boj iná forma: kto stávkuje, zbieral a varí? A kto je práve nasýtený zahraničnou prácou? Na sociálnej úrovni sa tento boj stáva neviditeľným, skrytým v oddelení práce. Tí, ktorí kultivujú krajinu, zriedka patria tým, ktorí skutočne profitujú z jej bohatstva. Utopický prúd, kde sú vymazané hranice medzi človekom, prírodou a technológiou. Priestor bez hierarchie a presného poriadku, kde každá z nich má rovnakú hodnotu - ľudský, rastlinný a digitálny. Tento priestor nie je ovládaný silou, ale vzájomnou starostlivosťou a prepojením. Cynicky realistický prúd - tu sa utópia stretáva s realitou, svetom, v ktorom dominuje vykorisťovanie života a neživé bytosti. Človek, Pán stvorenia, vybavuje zem a v tejto irónii sa stáva obeťou. Drsný humor tejto perspektívy nás kladie pred otázku: Čo ak nie sme tí, ktorí sa rozhodnú? Čo ak sa úloha zmení a budeme to, čo používajú iné druhy? Na pozadí vybraných diel je na vodnej hladine akvarely, ktoré pripomínajú farebné kruhy oleja, stopy toxických škvŕn, ktorých povrch jemne kreslí podrobné kreslenie. Preskočíme medzi svetami - mikro rovnováha a prepojenia a makro deštruktívne procesy globálneho kapitalizmu. Každé rozhodnutie, ktoré jeme, kde a ako sa pestovalo, je politickým činom. V Jaroňovom nie je pôda pod nohami nielen zdrojom života, ale aj zrkadlom našich hodnôt. A aj keď sa cítime oddelení od prírodných cyklov, sme stále súčasťou toho istého procesu. Mesto Praha a štátny fond kultúry Českej republiky. 18:00
Výstava: 5. 3. - 24. 3. 2025
Ako môžeme konzumovať svet bez toho, aby sme zožrali oour? Je to paradox, ktorý sa nemôže rozmotať. Každý pokus pozrieť sa na svet Všetko, čo vnímame, vstupuje do cyklu našich myšlienok, pocitov a túžby porozumieť. Čo sa pokúšalo stať sa pozorovateľmi, ktorí sa nikdy nedotýkajú, nikdy neanut, nikdy sa nepremení? Slnko horí atmosféru -ocitne rastliny. Pôda absorbuje zostávajúce zvyšky do nového života. A ľudia? Zaberajú a špeciálne miesto -náročné nielen živiny, ale aj samotná podstata sveta. Pretvárajú lesy do polí, polia do monokultúr a transformujú prirodzenú rozmanitosť na efektívnosť. Z „vonkajšieho“ hľadiska je zrejmé, že ľudia nie sú iba spotrebiteľmi, ale aj architektmi ničenia Je však táto trula nevyhnutnou súčasťou cyklu? Každý dych, každý krok je a forma spotrebiteľa. Myšlienka, že môžeme stáť stranou a iba „pozorovania“ je a mýtus: dokonca aj ináka je čin. Sme zapletení do siete vzťahov, ktoré nás neustále obklopujú a menia, rovnako ako ich meníme. Keď sa naše telá rozkladajú, keď sa staneme súčasťou kompostu, už nebude „vonkajšie miesto“. Vyživujeme to, čo sme kedysi na juh kontrolovali. A iba to, že by sme pochopili, že jediný spôsob, ako nespotrebovať svet, je stať sa. Slabší jednotlivci, ktorí dostávajú pomoc bez odbornej prípravy odmeny. A tichá solidarita, ktorá nemá hierarchiu, žiadni víťazi alebo porazení - iba spojenia, ktoré zabezpečujú prežitie celku. Je to a strun - a neustála hra toho, kto bude jedlom a kto je výživa. V prírode, inštinkty, rýchlosť a adaptácia rozhodujú. V ľudskej spoločnosti má tento boj a rôzne formy: kto sa posieva, žije a varí? A kto sa jednoducho živí ovocím práce druhých? Tí, ktorí do pôdy zriedka patria k tým, ktorí Trula profitujú z svojho bohatstva. A priestor bez hierarchie alebo prísneho poriadku, kde má každá bytosť rovnakú hodnotu - ľudskú, rastlinnú a digitálnu. Tento priestor sa neriadia mocou, ale vzájomnou starostlivosťou a spojením. Ľudstvo, majster stvorenia, vyfúkne Zem a v tomto železniu sa stáva a obeťou je. Drsný humor tejto perspektívy nás konfrontuje s otázkou: Čo ak jedného dňa už nie sme tí, ktorí sa rozhodnú? Čo ak sú úlohy zvrátené, a my sa staneme, čo využíva ďalšie druhy? Za vybranými prácami sa odohrávajú akvarely, ktoré pripomínajú farebné kruhy oleja na povrchu vody, stopy toxických škvŕn, na ktorých sa vynára delikátne a delikátne, detaizované kreslenie - plné neochotí. Skočíme medzi svetami--mikro-balíček starostlivosti a spojenia a makro-deštruktívny proces globálneho kapitalizmu. Každé rozhodnutie - kto jeme, kde a ako sa pestovalo - a politický čin. V práci Jaroňová je pôda pod našimi nohami nielen zdrojom života, ale aj zrkadlom našich hodnôt. A aj keď sa cítime oddelení od prírodných cyklov, sme stále súčasťou toho istého procesu.