Podujatie bolo ukončené!
Festival Janáček Brno 2024
Podujatie organizuje: Český filharmonický sbor Brno - Czech Philharmonic Choir Brno
Umiestnenie: The National Theatre Brno - Janáček Theatre, Rooseveltova 31, Brno-střed
Lístky: Získať lístky
Koncerty
O podujatí
Jozef Suk: Zrenie, op. 34
Antonín Dvořák: Koncert pre klavír a orchester g moll, op. 33, B63
Leoš Janáček: Taras Bulba, VI/15
Daniil Trifonov klavír
Český filharmonický zbor Brno
Peter Fiala zbormajster
Bamberger Symphoniker
Jakub Hruša dirigent
Koncert vysiela v priamom prenose Česká televízia
_____________________
< br/>Píše sa rok 1924 a tiež v Brne sa prvýkrát oslavoval „Rok českej hudby“. Celoročný sviatok hudby uvádzal slávnostný koncert venovaný sedemdesiatinám Leoša Janáčka a päťdesiatinám Jozefa Suka. Pre Janáčka to malo byť veľké prekvapenie, orchester brnenského Národného divadla bol doplnený študentmi konzervatória a členmi nemeckého divadla. Mal to byť skutočný hold obom tvorcom. Na programe januárového dopoludňajšieho nedeľného koncertu bol Janáčkov Taras Bulba a Sukovo Zrenie. Ale všetko dopadlo akosi „po brnensku“. Mestské divadlo bolo slávnostne vyzdobené, vrátane Majstrovej lóže, ale Janáček nedorazil. Až po koncerte vyšlo najavo, že dirigent František Neumann ho zabudol pozvať. Janáček si medzitým chcel vstupenky zakúpiť, ale už bolo vypredané, takže šiel namiesto toho na prechádzku. Opísal to potom žartovne v liste priateľke Kamile Stösslovovej: „To Vám bola v Brne ‚švanda'. Robili akúsi oslavu moju a skladateľa Suka. Nedostal som ani vstupenky kúpiť - tak som tam nešiel. Volali, vyvolávali – a ja kdesi za Brnom v zasnežených poliach!“
Orchestrálna rapsódia Taras Bulba vychádza z rovnomennej novely Nikolaja Vasiljeviča Gogola, ktorú Janáček spoznal v ruskom origináli na spoločnom čítaní brnianskeho Ruského krúžku už v roku Príbeh ukrajinského kozáka však stvárnil až začiatkom prvej svetovej vojny, v prvej polovici roku 1915. Mocnárske policajné besnenie proti všetkému ruskému však viedlo skladateľa k prerušeniu práce. Vrátil sa k nej až na jar roku 1918, kedy skladbu dokončil, ako „slovanskú rapsódiu“. Premiéra tejto nevšednej skladby sa konala až v roku 1921, kedy ju naštudoval s brnenským divadelným orchestrom František Neumann. Je prekvapujúce, že Koncert pre klavír a orchester g moll Antonína Dvořáka koncertných pódiách uvádzaný častejšie, pretože sa jedná o veľmi pôsobivé dielo. Dvořák ho skomponoval krátko po tom, čo sa zoznámil s mladým Leošom Janáčkom, teda v roku 1876, ale jeho dnešná podoba je až z roku 1883, kedy skladateľ vykonal rozsiahlu revíziu. Koncert sa trochu vymyká vtedajšej chopinovsko-lisztovskej tradícii, teda striedaniu plôch virtuózne koncipovaného sólového partu a dominantného orchestra. Tieto kontrasty Dvořák nahradil jednotným hudobným prúdom symfonickej kompozície.
Svoju monumentálnu symfonickú báseň Zrenia komponoval Josef Suk (1874–1935) takmer v rovnakom období ako Janáček svojho Tarasa Bulbu, v rokoch 1912–1917. Inšpiráciou k tejto kompozícii sa Sukovi stala rovnomenná báseň Antonína Sovy. Básnikovo vyznanie bolo skladateľovi blízke, aj on mal potrebu oznámiť prostredníctvom hudby svoje pocity a zážitky, od tých tragických, ako ich poznáme aj z jeho symfónie Asrael, až po nádej a radosť zo života a tvorby. Kompozícia, vzhľadom k Sukovej pracovnej vyťaženosti predovšetkým v Českom kvartete, trvala dlho, a tak sa premiéra uskutočnila až 30. októbra 1918, teda dva dni po vyhlásení Československa. Zrenie prvýkrát naštudoval s Českou filharmóniou Václav Talich a prijatie bolo veľmi vrelé, hoci niektorí poslucháči i kritici boli zo zložito koncipovanej partitúry trochu zarazení. Dnes chápeme túto veľkolepú symfonickú báseň ako klenot symfonickej tvorby tohto obdobia.
Jiří Zahrádka
Antonín Dvořák: Koncert pre klavír a orchester g moll, op. 33, B63
Leoš Janáček: Taras Bulba, VI/15
Daniil Trifonov klavír
Český filharmonický zbor Brno
Peter Fiala zbormajster
Bamberger Symphoniker
Jakub Hruša dirigent
Koncert vysiela v priamom prenose Česká televízia
_____________________
< br/>Píše sa rok 1924 a tiež v Brne sa prvýkrát oslavoval „Rok českej hudby“. Celoročný sviatok hudby uvádzal slávnostný koncert venovaný sedemdesiatinám Leoša Janáčka a päťdesiatinám Jozefa Suka. Pre Janáčka to malo byť veľké prekvapenie, orchester brnenského Národného divadla bol doplnený študentmi konzervatória a členmi nemeckého divadla. Mal to byť skutočný hold obom tvorcom. Na programe januárového dopoludňajšieho nedeľného koncertu bol Janáčkov Taras Bulba a Sukovo Zrenie. Ale všetko dopadlo akosi „po brnensku“. Mestské divadlo bolo slávnostne vyzdobené, vrátane Majstrovej lóže, ale Janáček nedorazil. Až po koncerte vyšlo najavo, že dirigent František Neumann ho zabudol pozvať. Janáček si medzitým chcel vstupenky zakúpiť, ale už bolo vypredané, takže šiel namiesto toho na prechádzku. Opísal to potom žartovne v liste priateľke Kamile Stösslovovej: „To Vám bola v Brne ‚švanda'. Robili akúsi oslavu moju a skladateľa Suka. Nedostal som ani vstupenky kúpiť - tak som tam nešiel. Volali, vyvolávali – a ja kdesi za Brnom v zasnežených poliach!“
Orchestrálna rapsódia Taras Bulba vychádza z rovnomennej novely Nikolaja Vasiljeviča Gogola, ktorú Janáček spoznal v ruskom origináli na spoločnom čítaní brnianskeho Ruského krúžku už v roku Príbeh ukrajinského kozáka však stvárnil až začiatkom prvej svetovej vojny, v prvej polovici roku 1915. Mocnárske policajné besnenie proti všetkému ruskému však viedlo skladateľa k prerušeniu práce. Vrátil sa k nej až na jar roku 1918, kedy skladbu dokončil, ako „slovanskú rapsódiu“. Premiéra tejto nevšednej skladby sa konala až v roku 1921, kedy ju naštudoval s brnenským divadelným orchestrom František Neumann. Je prekvapujúce, že Koncert pre klavír a orchester g moll Antonína Dvořáka koncertných pódiách uvádzaný častejšie, pretože sa jedná o veľmi pôsobivé dielo. Dvořák ho skomponoval krátko po tom, čo sa zoznámil s mladým Leošom Janáčkom, teda v roku 1876, ale jeho dnešná podoba je až z roku 1883, kedy skladateľ vykonal rozsiahlu revíziu. Koncert sa trochu vymyká vtedajšej chopinovsko-lisztovskej tradícii, teda striedaniu plôch virtuózne koncipovaného sólového partu a dominantného orchestra. Tieto kontrasty Dvořák nahradil jednotným hudobným prúdom symfonickej kompozície.
Svoju monumentálnu symfonickú báseň Zrenia komponoval Josef Suk (1874–1935) takmer v rovnakom období ako Janáček svojho Tarasa Bulbu, v rokoch 1912–1917. Inšpiráciou k tejto kompozícii sa Sukovi stala rovnomenná báseň Antonína Sovy. Básnikovo vyznanie bolo skladateľovi blízke, aj on mal potrebu oznámiť prostredníctvom hudby svoje pocity a zážitky, od tých tragických, ako ich poznáme aj z jeho symfónie Asrael, až po nádej a radosť zo života a tvorby. Kompozícia, vzhľadom k Sukovej pracovnej vyťaženosti predovšetkým v Českom kvartete, trvala dlho, a tak sa premiéra uskutočnila až 30. októbra 1918, teda dva dni po vyhlásení Československa. Zrenie prvýkrát naštudoval s Českou filharmóniou Václav Talich a prijatie bolo veľmi vrelé, hoci niektorí poslucháči i kritici boli zo zložito koncipovanej partitúry trochu zarazení. Dnes chápeme túto veľkolepú symfonickú báseň ako klenot symfonickej tvorby tohto obdobia.
Jiří Zahrádka