K Madoně se rzí

Kolesá môjho bicykla prerážali hmlu a rozbiehali kaluže na starej asfaltke v tichých kopcoch Šumavy. Išli sme s otcom bez slov pochmúrnou krajinou a prišli k schátranej kaplnke. Zostala som stáť v úžase. Zo strhnutého obrazu prerasteného hrdzou na mňa hľadela Madona, ktorej tvár bola pokrápaná dažďom.

Inscenácia je inšpirovaná osobným zážitkom jedného nečakaného stretnutia, ktoré sa po rokoch opäť vynára z hlbín pamäti a ožíva. Sólový spev s tanečným pohybom, svetlo s hmlou, voda s kovom, chvíle harmónie a chvíle úzkosti vedú spoločný dialóg o veciach, ktorých sa človek smie dotknúť len vo vzácnych chvíľach. Pamäť rokmi zarastá hrdzou a detaily maľby v kaplnke sa vytratili. Namiesto toho vzniká obraz nový, zložený zo spomienok, snov a asociácií, ktoré nadobúdajú svoju podobu v divadelnom obraze. Aké to je, zažiť niečo, čo ľudí spirituálne presahuje? Niekomu sa to stane v malej zabudnutej kaplnke, inému pri stretnutí s výnimočným človekom, niekto na tento moment čaká celý život. Tvorcovia inscenácie pozývajú k spoločnému obradu, malému zastaveniu a stíšeniu sa.