Podujatie bolo ukončené!
Klára Hartlová a Alexandra Grüner: Vestigial - Vernisáž
Podujatie organizuje: Hidden gallery
Umiestnenie: Nádraží Praha - Holešovice, Partyzánská 1546/26, Praha 7
Výstavy
O podujatí
🎭 Klára Hartlová a Alexandra Grüner: Pozoruhodné zvyšky, ktoré boli predtým funkčné, ale časom stratili svoj pôvodný význam. Môžu to byť zakrpatené orgány, ako je dodatok, zvyšky kostry v chvoste niektorých rýb alebo už nie účinné vlasy u ľudí. Ako pozostatky, Hartlová a Grüner omietajú predmety, ktoré stratili svoje použitie na svoj primárny účel, a tak sa stávajú symbolmi vanitas.
Plush mučený na neónovom kríži, kvety vlasov alebo detských kočík naplnených hlinkou - sme svedkami smutnej show všetkých prchavých, zhnitých a uchvátnutých, akoby sme čítali verše dekadentného básnika, Jiřího, Jiřího, vždy, keď ich labky, ktoré sa vždy baví. „Staré domy“) Sviatok nám nedáva pocity nevoľnosti a všadeprítomného rozpadu a zdá sa, že pálenie znova vzniklo z tmavej poézie Karána: „A vôňa hniloby sa cíti všade, / jeho rozklad jedu pre všetko.“ (b. „Rozklad“). Izba tvorí metafora snovej duše, kde jednotlivé predmety predstavujú skryté túžby, odkryté obavy a úsvitové štiepky. Patologické stavy striedajú záchvaty paniky, zatiaľ čo myseľ je prezentovaná ako maternica a lešenie nápadov. Rovnako ako syntagma (tj zložené páry) v lingvistike, aj Hartlová a Grüner sú umelecky pripojení k sebe syntaktickou závislosťou, jeden kreatívne rozvíja diela druhého a naopak. Tam, kde Carl Rogers hovorí o „dobrom živote“, Hartl a Grüner volajú „Good End“. Zároveň je však tento americký psychológ v ideálnom prípade založený, najmä v prípade jeho „fenoménového poľa“, kde sa snaží exhumovať vysídlené depresívne pocity prostredníctvom ich zastúpenia do umeleckého diela (tj umelecká materializácia „ja“). Self -Action prostredníctvom umenia je potom akceptované svojím vlastným ja, ktorý Rogers odvolával na termín „zhoda“. Posolstvom výstavy nie je báť sa vstúpiť do najhlbšieho pekla svojej duše, hoci temný a morbídny. Anglický „básnik jazera“ William Wordsworth povedal, že „strach má sto očí a všetci majú zneužívať búšiace srdce“. Žiadny z autorov však neváhal hrdo pozerať do každého z nich ... „Poď, sladká smrť, príďte, blažený odpočinok!“ (Johann Sebastian Bach, BWV 478)
Plush mučený na neónovom kríži, kvety vlasov alebo detských kočík naplnených hlinkou - sme svedkami smutnej show všetkých prchavých, zhnitých a uchvátnutých, akoby sme čítali verše dekadentného básnika, Jiřího, Jiřího, vždy, keď ich labky, ktoré sa vždy baví. „Staré domy“) Sviatok nám nedáva pocity nevoľnosti a všadeprítomného rozpadu a zdá sa, že pálenie znova vzniklo z tmavej poézie Karána: „A vôňa hniloby sa cíti všade, / jeho rozklad jedu pre všetko.“ (b. „Rozklad“). Izba tvorí metafora snovej duše, kde jednotlivé predmety predstavujú skryté túžby, odkryté obavy a úsvitové štiepky. Patologické stavy striedajú záchvaty paniky, zatiaľ čo myseľ je prezentovaná ako maternica a lešenie nápadov. Rovnako ako syntagma (tj zložené páry) v lingvistike, aj Hartlová a Grüner sú umelecky pripojení k sebe syntaktickou závislosťou, jeden kreatívne rozvíja diela druhého a naopak. Tam, kde Carl Rogers hovorí o „dobrom živote“, Hartl a Grüner volajú „Good End“. Zároveň je však tento americký psychológ v ideálnom prípade založený, najmä v prípade jeho „fenoménového poľa“, kde sa snaží exhumovať vysídlené depresívne pocity prostredníctvom ich zastúpenia do umeleckého diela (tj umelecká materializácia „ja“). Self -Action prostredníctvom umenia je potom akceptované svojím vlastným ja, ktorý Rogers odvolával na termín „zhoda“. Posolstvom výstavy nie je báť sa vstúpiť do najhlbšieho pekla svojej duše, hoci temný a morbídny. Anglický „básnik jazera“ William Wordsworth povedal, že „strach má sto očí a všetci majú zneužívať búšiace srdce“. Žiadny z autorov však neváhal hrdo pozerať do každého z nich ... „Poď, sladká smrť, príďte, blažený odpočinok!“ (Johann Sebastian Bach, BWV 478)