Podujatie bolo ukončené!
Kým si pod mojou strechou- výstava Jakuba Kotlára
Podujatie organizuje: Jakub Kotlár, Kristina Majvitor
Umiestnenie: Street Food & Cafe Possonium, Kyčerského 2965/7a, Bratislava - Staré Mesto
Výstavy
O podujatí
,,Kým si pod mojou strechou“ je veta, ktorú si mnohí nesieme z dospievania. Sľubuje ochranu, ale zároveň určuje pravidlá a niekedy z nej do dnes cítime úzkosť a poniektorí aj zúfalosť.
V Jakubových maľbách sa z nej stáva tiché niekedy neidentifikovateľné pozadie každodennosti: kúpeľna, dvor, detská, spálňa či predmety na dosah ruky. Postavy konajú zdanlivo bežné veci, no vždy stoja pred malou voľbou prijať pravidlo, spomaliť, či úplne zísť z cesty. Mäkké hniezdo domova nie je len výplň interiéru. Hrá úlohu miesta kde sa učíme hraniciam aj jemnosti.
Jakub Kotlár (1996) vychádza z bratislavskej graffiti scény dvetisícdesiatych rokov a zo štúdia grafického a priestorového dizajnu. Posledné roky rozvíja maliarsku sériu, ktorá vzniká niekedy podľa premysleného, inokedy intuitívneho procesu. Rýchla skica žltou, dotváranie hnedou, korekcie červenou, svetlá podmaľba a vrstvenie akrylu. Sprej necháva čitateľnú stopu a kontúru spresňuje uhlom.
Autor volí materiály podľa potreby – občas si požičia plátno z práce, inokedy nájde kartón z veľkoskladu. Farebnosť diel stavia na kontrastoch. Dôležité je to, čo ostáva v mysli diváka, nie hľadanie veľkých otázok. Civilné motívy a rozhodnutia „tu a teraz“ nesú dosť napätia samy o sebe.
Jakubova výstava reaguje na skúsenosť domova ako miesta, kde sa starostlivosť môže zmeniť na kontrolu a pravidlá sa vpisujú do tela. Dominantná maľba dievčatka preskakujúceho švihadlo sa pri bližšom pohľade zlomí, pretože švihadlo je ostnatý drôt. Hra sa mení na skúšku limitov. Nejde však o gesto beznádeje, ale o obraz koncentrácie, odvahy a krehkého hľadania vlastného tempa v priestore, ktorý diktujú nevyslovené očakávania. V maľbe „mama mi dala na krk kľúč“ vedie jedna z centrálnych postáv so zakrytými očami ostatných, pričom posledná sa ešte obzrie za kvetom. Malý kontrastný posun stačí na to, aby naznačil možnosť individuálnej voľby.
Autor vedome vynecháva veľké spoločenské témy. Zaujíma ho všednosť, ktorá nás formuje. Zo svojich ale aj cudzích rodinných albumov s ktorými prichádza do kontaktu v práci skladá mapu, kde sa prelínajú opora, návyk a pochybnosť.
Jeho postavy nedeklarujú jasné posolstvá, skôr prijímajú veci tak, ako sú, a zároveň skúšajú, či sa dá urobiť krok inak. V tom je Kotlárova práca prístupná a priamočiara, čo ju robí účinnou.
Jeho maľby prirodzene nadväzujú na línie, ktoré pracujú s domovom ako nositeľom napätia a zraniteľnosti. Jakub tieto prepojenia neilustruje, ale zostáva pri civilnom jazyku súčasnej maľby – geste, ktoré sa deje v okamihu a nesie farbu, plochu i tieň.
Vystavené diela tak spája jemná, no presná myšlienka, že aj pod niekoho strechou sa dá hľadať vlastná cesta. Niekedy sme pevní, inokedy krehkí. Oba stavy majú hodnotu a oba potrebujú priestor.
V Jakubových maľbách sa z nej stáva tiché niekedy neidentifikovateľné pozadie každodennosti: kúpeľna, dvor, detská, spálňa či predmety na dosah ruky. Postavy konajú zdanlivo bežné veci, no vždy stoja pred malou voľbou prijať pravidlo, spomaliť, či úplne zísť z cesty. Mäkké hniezdo domova nie je len výplň interiéru. Hrá úlohu miesta kde sa učíme hraniciam aj jemnosti.
Jakub Kotlár (1996) vychádza z bratislavskej graffiti scény dvetisícdesiatych rokov a zo štúdia grafického a priestorového dizajnu. Posledné roky rozvíja maliarsku sériu, ktorá vzniká niekedy podľa premysleného, inokedy intuitívneho procesu. Rýchla skica žltou, dotváranie hnedou, korekcie červenou, svetlá podmaľba a vrstvenie akrylu. Sprej necháva čitateľnú stopu a kontúru spresňuje uhlom.
Autor volí materiály podľa potreby – občas si požičia plátno z práce, inokedy nájde kartón z veľkoskladu. Farebnosť diel stavia na kontrastoch. Dôležité je to, čo ostáva v mysli diváka, nie hľadanie veľkých otázok. Civilné motívy a rozhodnutia „tu a teraz“ nesú dosť napätia samy o sebe.
Jakubova výstava reaguje na skúsenosť domova ako miesta, kde sa starostlivosť môže zmeniť na kontrolu a pravidlá sa vpisujú do tela. Dominantná maľba dievčatka preskakujúceho švihadlo sa pri bližšom pohľade zlomí, pretože švihadlo je ostnatý drôt. Hra sa mení na skúšku limitov. Nejde však o gesto beznádeje, ale o obraz koncentrácie, odvahy a krehkého hľadania vlastného tempa v priestore, ktorý diktujú nevyslovené očakávania. V maľbe „mama mi dala na krk kľúč“ vedie jedna z centrálnych postáv so zakrytými očami ostatných, pričom posledná sa ešte obzrie za kvetom. Malý kontrastný posun stačí na to, aby naznačil možnosť individuálnej voľby.
Autor vedome vynecháva veľké spoločenské témy. Zaujíma ho všednosť, ktorá nás formuje. Zo svojich ale aj cudzích rodinných albumov s ktorými prichádza do kontaktu v práci skladá mapu, kde sa prelínajú opora, návyk a pochybnosť.
Jeho postavy nedeklarujú jasné posolstvá, skôr prijímajú veci tak, ako sú, a zároveň skúšajú, či sa dá urobiť krok inak. V tom je Kotlárova práca prístupná a priamočiara, čo ju robí účinnou.
Jeho maľby prirodzene nadväzujú na línie, ktoré pracujú s domovom ako nositeľom napätia a zraniteľnosti. Jakub tieto prepojenia neilustruje, ale zostáva pri civilnom jazyku súčasnej maľby – geste, ktoré sa deje v okamihu a nesie farbu, plochu i tieň.
Vystavené diela tak spája jemná, no presná myšlienka, že aj pod niekoho strechou sa dá hľadať vlastná cesta. Niekedy sme pevní, inokedy krehkí. Oba stavy majú hodnotu a oba potrebujú priestor.