MAx Provenzano no Fake Extreme Art: [Cargo]

Pokrčená guľa papiera, pripravená ísť do koša.

Ana Lama uvažovala aj o vytvorení akéhosi textu úvodnej eseje, ktorá predstaví predstavenie MAx Provenzano [Cargo] v galérii Pavilhão 31, o. P28. Ale nevedel som, ako tému uchopiť.

MAx Provenzano je významný venezuelský konceptuálny umelec narodený v roku 1986, v súčasnosti žije v Portugalsku. Je známy svojimi zásahmi do performance, inštalácie a fotografie.
Jeho práca bola prezentovaná na niekoľkých medzinárodných výstavách a rezidenčných pobytoch, ako je Galéria 21 v Nemecku, a na festivaloch performancie, ako je Starptelpa v Lotyšsku. Táto trajektória mu priniesla uznanie aj v publikáciách a oceneniach na súčasnej umeleckej scéne. Provenzano bolo zahrnuté do publikácií ako Contemporary Art of Venezuela Vol 2 a Emergency Index, ktoré dokumentujú vznikajúce aj zavedené umelecké postupy.

Medzi jeho zásahmi vyniká výstava «El Tercer Mundo» (2015) v Múzeu umenia vo Valencii (Venezuela), ktorá bola zničená kvôli jej kritickému obsahu o mocenských vzťahoch medzi Čínou a Venezuelou. , ktorý sa stal dôkazom umelcovej sily a oddanosti spoločensko-politickým otázkam. Stojí za zmienku, že napríklad o diele MAx Provenzano hovorí dizertačná práca Jaira José Gauna Quiroza „Censorship of underground spomienkami v múzeách umenia“, na výstavách „El Tercer Mundo“ a „Queermuseu“ o diele MAx Provenzano».

Ana Lama (kurátorka) dokonca uvažovala o vytvorení akéhosi esejistického textu o MAx, no uprostred procesu sa ocitla bez sily či teoretických nástrojov na útok. predmet. Práca MAxa Provenzana prekročila viacero dimenzií v zložitom kontexte diskusie o slobode prejavu v múzeách a umeleckých priestoroch a konfigurovala kontext traumy v súčasnom umení.

Bolo ťažké písať o práci MAx Provenzano. Pre Anu Lamu bolo náročné zaoberať sa prácou, ktorá mala dramatický dopad a ktorá sa líšila od veľkosti, na ktorú bola zvyknutá. Existovala v umeleckom prostredí plnom slobody, v prostredí, v ktorom môže rušiť iba šepot.
Kurátor sa mýli.

Pokrčená guľa papiera pripravená ísť do trash.

V rámci cyklu predstavení, videa a literatúry, ktorý realizuje Galeria Ana Lama s kódovým označením FEA, Fake ExtremeArt, vystúpime na P28 s MAx.
< br/> Predstavenie [Cargo] od MAx Provenzano (Venezuela/Portugalsko).

[Cargo] je inštalačné predstavenie alebo happeningové prostredie, v ktorom bude ľudské telo interpreta konfrontované s priemyselnou silou vysokozdvižného vozíka.

Ana Lama ma požiadala, aby som v jej mene napísal tento reklamný text. Nemal odvahu zaútočiť na slimáka jeho tykadlami. Ana Lama mi povedala, že necíti, že má právo hovoriť o politike. Vysvetľuje, že kvôli svojim záchvatom paniky uteká pred politickými témami...

MAx Provenzano sa v predstavení [Cargo], ktoré uvidíme v sobotu, venuje dimenziám ako queer identita, stav emigranta alebo dehumanizácie práce.

Pokrčená guľa papiera, pripravená ísť do koša.

Ana Lama odmietne napísať tento reklamný text a zanechá úlohu pre mňa aspoň pripravený na niečo také. Je zdesený pornografickou vecnosťou politiky, „hovorí“, nech už je to s vecnosťou politiky čokoľvek... Hovorím tu príliš veľa o kurátorovi, téme záležitostí okolo organizácie podujatia a menej o umelca, ktorého chceme prijať tým najlepším možným spôsobom.

Ana Lama nie je schopná čeliť reklamnému textu... Dielo MAxa Provenzana... Možno je to opodstatnenie pre kurátorskú prácu Ana Lama nerozhodnosť môže byť... možno sa to vo svojej rétorike stáva komplikovaným prílišným odôvodnením... Mohlo by to byť tak, že keď hovoríme o Anniných výhradách, problémoch, ktoré má s písaním, jej analytickej paranoji, môže to byť tak, že keď hovoríme o tejto téme, dosiahneme MAxovu prácu.

Ana Lama, ako vieme, okrem toho, že je kurátorkou, je aj prozaička, priekopníčka v oblasti písania. Ana a Michel Houellebecqovci predstavujú maximálnych predstaviteľov pokusu o písanie, ktorý je dnes projektovaný ako materialistický teror.

Materializmus je pre ňu skutočným ničiteľom ľudskej intimity a spirituality. Autor nám sprostredkúva prevažne nihilistický a hedonistický svetonázor v postmodernej a postkresťanskej Európe.

Tento „materialistický horor“ Anny sa objavuje v esejistických textoch o výtvarnom umení aj v románoch. . Evokuje filozofické a estetické koncepty, ktoré popisujú a umocňujú súčasnú morálnu a spoločenskú dekadenciu a nútia nás pri jej čítaní znášať exil ako fiktívny manifest.

Núti nás Annu vo svojom materialistickom terore nútený exil, vo svojich opisoch plných trpkosti, fyzickej a psychickej nemožnosti reality. Vo vašom čítaní sme tlačení do neskutočnej dimenzie pokoja. Pokojným sa pre ňu stáva len rozmer klamstva a fikcie; sme pochovaní vo svete fikcie, na mieste, kde sme nežiadali byť a kde vnímame umelosť.

Pokrčená guľa papiera, pripravená ísť do koša.

Prezentuje sa ako idealistka na úteku. Bojí sa písať o témach, ktoré súvisia alebo súviseli s realitou. Realita sa stáva realitou, keď koexistujú viaceré opisy tej istej udalosti, veľmi opísaná dimenzia (na rozdiel od mentálnej dimenzie). Čím viac svedectiev má dimenzia nášho života alebo čím viac je pozorovaná z viacerých uhlov, tým menej je možné špekulovať o tej istej dimenzii.

Násilie a politika sú pre Anu charakteristické nadmerným pozorovaním. O fantázii a kreativite často hovorí ako o spáse. To neznamená, že v tom, čo píše, nevyvoláva dimenzie reality. Naopak, evokuje skutočné, aby na svojej koži poznačil jazvy subjektivity. Fakty a skutoční ľudia sú označovaní za spolupáchateľov.

Je smiešne, že Ana Lama sa často bojí písať o skutočných ľuďoch a má megalomanský a chorobný strach z obvinenia z ohovárania.

Je to karikované, pretože v skutočnosti neopisuje negatívne fakty o ľuďoch, nič, čo by niekoho viedlo k tomu, aby sa tomu postavil. Napriek tomu má promiskuitnú radosť zo skrývania pravdy, o ktorej si myslí, že by ju skompromitovala. Vaša predstavivosť zvyšuje vplyv vecí okolo vás. Vo svojom písaní provokuje, evokuje mimozemskú dimenziu reality, premieta svoju fikciu do nepochopenia druhých ako sebecký čin, niečo, čo mu na rukách zanecháva slepačiu kožu, narcistický strach, ale pre čitateľa nepochopiteľný.< br/ >
Pokrčená guľa papiera, pripravená ísť do koša.

Nazýva fiktívne otázky, z ktorých má strach, no vždy s nádejou alebo zúfalstvom, že tento strach rozplynie. Toto volanie do pozornosti svetu reality prichádza s túžbou rozdrviť ho. Chce ľudstvu navrhnúť nemožnosť žurnalistiky, krásnu a nežnú vec. V tomto postoji vnímame neschopnosť, ako keby išlo o poruchu stroja, traumu a strach z reality, projekciu.

Tento text som sa rozhodol napísať, aby som propagoval myslenie MAx Provenzano: kurátorka tohto podujatia má traumu, nedokáže si splniť svoj záväzok, ktorým je oceniť svojím písaním umelca, ktorý pozval ho, lebo sa bojí o ňom písať.

A ja si myslím — čo mám robiť?
Dospel som k záveru: mali by sme nútiť traumatizovaných ľudí, alergických na skutočný svet, ľudí, ktorí majú často problém vysporiadať sa s prebytočnými informáciami?

Pokrčená guľa papiera, pripravená ísť do koša.

Musíme nútiť ľudí, nehovorím o ľuďoch, ktorí vedia, akú váhu má realita, vážnosť to má, a kto stratégiou relativizuje, myslím ľudí, ktorým chýba skrutka, myslím ľudí, ktorí kognitívne vidia len príbuzného? Napríklad niekto, kto neustále odlupuje realitu, kto sa dostane do tranzu, keď vidí, ako sa vrstvy reality uvoľňujú, zamotávajú, strácajú sústredenie, relativizujú viac ako sa rozhodujú a uvedomujú si to, majú ťažkosti s ich dodržiavaním. Ak sa niekto nevie pre nešikovnosť vymaniť z relativizácie všetkého.
Ak neakceptuje ani väčšinovú vôľu najbližších ľudí, svoju kolektívnu morálku, morálku svojich blížnych, akceptuje miestnu morálku za tým menej. Ak to neprijmete s dôverou, čo urobíte?

Ana Lama sa mi už priznala, že radšej nedodržiava morálne normy, pretože si nie je istá — bojí sa, že ju ľudia oklamú. Hovorí, že napriek tomu, že sa nezdá, má len zriedka osobný názor. Myslí si, že kedykoľvek rozpráva, je ako papagáj, ktorý veci opakuje. Chrlí morálne predstavy a závery o skutočnostiach, ktoré nie sú jeho morálnymi predstavami alebo závermi o skutočnosti, a preto ich nemôže predpokladať. Toto sú veci, ktoré ste počuli od priateľov, v správach alebo čítali v knihách. Často sa hádate na verejnosti, ale to, čo hovoríte, nie je vaše; To, o čom hovoríte, je zvracanie prebytočných informácií, je to tendencia, ktorá je vo vašej mysli, kolektívna tvrdohlavosť, ktorá sa vám zráža v hlave. Je to najlepšie možné, ale sú to zvratky, nie sú tvoje — Ana Lama by trvalo príliš dlho, kým by vymyslela niečo vlastné.

Galéria pavilónu 31, priestor propagovaný združením P28 a umiestnený v Psychiatrickej nemocnici Júlio de Matos, v súčasnosti hostí výstavu «Námestie taxíkov a letisko» s dielami João Louro a José Jorge Monteiro. V tomto prostredí sa bude predstavenie [Cargo] odohrávať.
MAx Provenzano skúma telo a fyzickú odolnosť, vzťah medzi umelcom a publikom, hranice bolesti a dostupnosť mysle. Vyštudoval chémiu na UCV a jeho umelecký proces je rozdelený na dve dimenzie, jednu viac telesnú so živými (telesnými) prezentáciami a jednu viac archívnu. Z hľadiska archívneho rozmeru produkuje zbierky, ktoré sú aj súčasťou organizačného a koncepčného šetrenia. Vyznačuje sa analytickou prísnosťou, ktorá sa odráža v materiálových experimentoch. Často sa zobrazujú v hybridnom formáte súboru.
Po migrácii do Mexika v roku 2017 vyvinul MAx v spolupráci s kurátorom Pancho Lópezom projekt «(IM)PORTAR», ktorý sa dotýka otázok migrácie. Ovplyvnený pojmami ako situacionizmus a dérive katalogizuje údaje a materiály, ktoré odzrkadľujú jeho skúsenosti.

Dňa 21. decembra môžeme tiež očakávať Provenzanovu akciu na vytvorenie dialógu s režisérom Joãom Ramosom, zodpovedným za dokumentáciu a vytvorenie video predstavenia založeného na tomto živom predstavení. Pre MAxa Provenzana to bude príležitosť znovu preskúmať pominuteľnosť hmoty a dynamický vzťah medzi jeho telom, priestorom a identitou.

Opätovne otváram list papiera a preberám text. < br/>

Minibio režiséra
João Ramos (1991, Peso da Régua), potomok Angolčanov, žije a pracuje v Lisabone. Vyštudoval fotografiu a video na ESART – Escola Superior de Artes Aplicadas v Castelo Branco a kinematografiu – pohyblivý obraz na Ar.Co – Centrum umenia a vizuálnej komunikácie, upevnil si autorské zručnosti v oblasti strihu, réžie a fotografie. Vo svojom pracovnom procese využíva rôzne zariadenia, od pohyblivých obrázkov až po fotografiu. Fiktívny a snový rozmer vzťahu medzi skúmaním zvuku a vizuálnym zachytením odkazuje na neodmysliteľnú záhadu v jeho tvorbe. Okrem toho sa venuje programovaniu filmov a kurátorstvu nezávislých umelcov v Lisabone, pričom svoje filmy verejne prezentuje na reláciách ako «Jornal S/Título», «Cosmos», «Fuso» a «Batalha».

_____________________________________________
Vstup voľný M/16
Rezervácie: @[email protected]


Technické detaily:

br/>
KURATÉRI: Nuno Oliveira a Margarida Chambel

VIDEOPRODUKCIA: João Ramos

TECHNICKÁ PODPORA: Isabel Simões
< br />VIDEO A PODPORA KOMUNIKÁCIE: Gabriel Marmelo

PODPORA KOMUNIKÁCIE:Luísa Morante, Teresa Melo

TEXTOVÁ RECENZIA: Joaquim E. Oliveira

PREKLAD : Maia Horta

PODPORA: Portugalská republika - Kultúra DGARTES; mestská rada v Lisabone; Kultúrne centrum Gaivotas; Združenie P28