ORCUTT SHELLEY MILLER • Berlin • Neue Zukunft

ORCUTT SHELLEY MILLER

26.04.2026, Berlín, Neue Zukunft

Einlass: 19:00
Začiatok: 20:00

Raz som sa Billa Orcutta spýtal, či sa mu páčili Grateful vague years, keď sa spolu rozprávali o spomienke na nejaké spoločné turné – odkedy som mal spoločné turné. pred. Odpovedal, že sa pokúsil rozlúštiť ich kód na vysokej škole, väčšinou preto, že sa toľkým jeho priateľom páčili, ale že nikdy nedokázal preniknúť do ich ohromne plytkých zvukov a štebotania v konverzácii. Prečo neboli jeho priatelia viac nažhavení plíživým útekom Crazy Horse, ktorý kvapká trojakordovou existenciálnou hrozbou?

Odvtedy som veľa premýšľal o dichotómii Kôň/Mŕtvy – najmä teraz, keď počúvam debutové vydanie od Orcutta, Steva Shelleyho a Ethana Millera, ktorý sa približuje k štandardnému Orcutu. Ďaleko od polymorfných jazzizmov jeho početných nahrávok s Chrisom Corsanom, krajina, ktorú obýva Orcutt Shelley Miller, leží siahy pod veselými karteziánskymi súradnicami mŕtvych, hlboko v kamennom americkom podloží, živené vulkanickou riffou obsahujúcou zástupy.

Nikto sa zrejme nepomýli s Molley a Talinovou hmotou, Sheor Miller Orcutt pre mladých). Ale úvodná skladba „An L.A. Funeral“, ktorá sa začína v nížinách rieky Isley Brothers v Ohiu, ale rýchlo sa vyplaví na pláž Zuma, vrhá pentatonické odrazy Corteza, vďaka čomu bol Neil, ktorý písal piesne, svedkom toho, ako dobyvateľ/zabijak pristál v kaňone Topanga namiesto Veracruz. Celková atmosféra Orcutta Shelley Millera je hranatá, atonálna lomka nahromadená na punk-fusionoidovom substráte SST z polovice 80. rokov, s Orcuttovými naježenými akordmi ukotvenými Millerovými klesajúcimi/plynúcimi basmi. V strojovni Shelley, najlepšie ukotvený z tria, nikdy celkom neopustí vrecko na dve a štyri, ale šmýka sa okolo nej, preskakuje po nej, zahrabáva sa pod ňu, až nakoniec na dlhších dráhach na druhej strane narazí na akúsi motorickú atmosféru Michaela Hurleyho. „Four-Door Charger“, ľahko najtrapantnejšia z týchto skladieb, prechádza cez kraut-funk na ceste k solídnemu chýru Klaus Dinger-meets-Lothar Meid (prostredníctvom SY z konca 80. rokov), jeho hlavné kľúčové modality stíchnu skôr, ako „A Long Island Wedding“ vybuchne do prehnanej econo-feedbacku.O. statement“ svojimi zložkami, ktoré prekračujú hranicu medzi dobrými časmi a bláznivými mysľami, a ako také je to prvotriedny opakovač. A čo sa týka dichotómie Dead/Young, aj keď je jasné, že nikto sa nezatúla príliš ďaleko do mŕtvej zóny, medzi nástrojmi existuje vzájomný vzťah, ktorý je jednoznačne Bay Area, aj keď celková estetika je príjemná v LA – a to je, priatelia, taký silný rockový zážitok zo západného pobrežia, o akom by sa v týchto dňoch mohlo snívať.