Podujatie bolo ukončené!
Otvorenie letnej výstavy súčasného umenia - CHRONOMORFOGENÉZA / Erik Pánči (28.6. - 30.8.2025)
Podujatie organizuje: Synagóga Lučenec
Umiestnenie: Synagóga Lučenec, Adyho 69/7, Lučenec
Prednášky a diskusie, Výstavy
O podujatí
Pozvývame vás na otvorenie letnej výstavy súčasného umenia s názvom CHRONOMORFOGENÉZA.
CHRONOMORFOGENÉZA
/ZRODENÉ Z ČASU/ alt. TICHO, KTORÉ SA DEJE/ alt. PAMÄŤ HMOTY, PAMÄŤ ČASU/ alt. PROCESY ČASU
Autorom výstavy je ERIK PÁNČI - slovenský umelec a hudobník. Študoval intermédiá a maľbu na VŠVU v Bratislave.
Erik Pánči vo svojich maľbách skúma formovanie reality cez čas, hmotu a energie. Popri umení sa v čase pandémie živil ako arborista – liezol po stromoch a počas práce rozmýšľal nad filozofiou. Vo svojej tvorbe používa analógový modularný synth a piezoelektrický klavír, pričom hudbu považuje za cestu k vnútornému splynutiu – “boj proti vlastnému resentimentu” a snaha stelesniť zmysel pre jednotu, podobne ako náboženský zážitok, ktorý sa zničí, keď sa pokúšame odhaliť nadľudskosť.)
Jeho vystúpenia sú improvizované a neopakovateľné – na pódiu sa snaží zabudnúť na svoju identitu a „stať sa niekým, kým môže byť“...
Trvanie výstavy: 28.6.-30.8.2025
Vernisáž: sobota 28.6.2025 - 18:00, Synagóga
Autor vo svojej tvorbe vychádza z predstavy, že priestor nie je daný, ale vzniká – ako dôsledok zložitých pohybov času. Čas nevníma ako priamku, ale ako viacrozmernú sieť napätí a rezonancií. Realita je pre neho súzvuk rôznych rytmov – a maľba spôsobom, ako ich zachytiť.
Obrazy Erika Pánčiho nevznikajú podľa náčrtu, ale intuitívnym vrstvením farieb, ktoré vytvárajú pohyb, hĺbku a napätie. Pracuje s matnými povrchmi, ktoré neodrážajú svetlo – jeho diela tak pôsobia takmer hapticky a vtiahnu diváka do seba.
Erikova maľba nie je ilustráciou, ale filozofickým experimentom, ktorý premieňa zložité koncepty – ako entropia, chaos či čas – na vizuálne vrstvené zážitky. Diela otvárajú priestor pre rôzne čítania: mikro aj makro, vizuálne aj hmatové, pričom si zachovávajú otvorenosť a viacvýznamovosť.
Erik Pánči:
"Vo svojej tvorbe vychádzam z hypotézy, že priestor nie je základnou danosťou, ale sekundárnym, emergentným javom nelineárne oscilujúceho času. Čas nepovažujem za jednoduchý vektor alebo homogénny tok, ale za zložitú mnohorozmernú entitu, ktorá sa skladá z rezonancií, napätí a interferencií. To, čo vnímame ako realitu, je podľa tejto koncepcie harmonický súzvuk viacerých temp plynutia času. Bariónová hmota je emergentným javom na nepriestorovej križovatke samoreferenčných zákonitostí času – teda hustota pravdepodobnosti tam, kde oscilácie ladia.
Táto myšlienka mi nevzišla z túžby zjednodušiť svet, ale z pocitu, že lineárne chápanie reality nie je postačujúce. Príbehy, ktoré si o svete vytvárame, či už cez vedu, alebo cez umenie, sú predovšetkým kompresiou zložitosti — a často pritom stratíme podstatu. Intuitívne cítim, že potreba príbehu ako štruktúry poznania je sama o sebe príznakom našej limitovanej percepcie. Možno všetko, čo si viem predstaviť, sa už stalo — nie preto, že som prorok, ale preto, že sme vedlajším produktom niečoho, čoho sa nám nikdy nebude dovolené dotknúť.
Maľba je pre mňa jazykom, ktorým sa dá uchopiť tento nelokálny poriadok. Nevnímam ju ako reprezentáciu alebo ilustráciu myšlienky, ale ako aktívne pole, kde sa čas deformuje a materializuje cez napätie farieb, vrstvenie a rytmus. Pracujem bez predkreslenia, intuitívne, ale systematicky: kladiem pásy farby v rôznych napäťových konfiguráciách tak, aby vytvárali ilúziu pohybu, hlbokého priestoru, nestability alebo rezonancie. Vrstvy sa neprekrývajú len vizuálne – ale zasahujú do vnemového priestoru diváka. V kombinácii s matným povrchom, ktorý neodráža svetlo, sa obraz stáva skôr haptickou realitou než plochou reprezentáciou.
Názov jednej z mojich sérií – Energia na konci sveta – odkazuje na napätie medzi zánikom a pokračovaním. Nejde o ilustrovanie fyzikálneho sveta, ale o jeho premyslenie skrz umelecký čin. Maľba sa pre mňa stáva filozofickým modelom, hypotézou, myšlienkovým experimentom. V týchto obrazoch sa snažím symbolicky „udržať“ rozpínajúci sa vesmír, zachytiť energiu, ktorá uniká medzi rozprávaním a mlčaním, medzi myslením a cítením.
Zaujíma ma stav pred artikuláciou – pred príbehom, pred jazykom. Vnímam realitu ako súzvuk mnohých vrstiev simultánnych možností, kde každé rozhodnutie vytvára vlastnú verziu sveta. Preto odmietam jednoznačné čítanie: moje obrazy nemajú byť „o niečom“, ony sa dejú. Sú to polia oscilácie, ktoré si nachádzajú svoj rytmus v kontakte s divákom. Verím, že práve v neistote, prechode a napätí sa ukazuje niečo skutočnejšie ako v stabilnej forme.
Moje maľby sú pre mňa ako sochy dejúce sa v čase – nie sú statickým výsledkom, ale otvoreným procesom, kde sa farby a štruktúry zlievajú do rytmického vnemu. Namiesto toho, aby niečo zobrazovali, sami sa dejú. Nie sú obrazom sveta – sú samotným dejom.
Maľba pre mňa nie je cieľ, ale proces, stav. Niečo, čo obteká čas. V istom zmysle je to aj akt vzdoru: proti stagnácii, proti totalite významu, proti komfortu uzavretého sveta. Nechcem sa „prebudiť“ z ilúzie – pretože možno práve ona je našou jedinou možnosťou, ako hľadať.
Dotýkam sa hauntologických tónov. Premýšľam rizomatickým spôsobom bytia. Moje diela neponúkajú únik, ale pobyt v liminálnom priestore. Nechávam napätie bez vyriešenia. Nevediem diváka k úľave, ani k istote. Ponúkam mu možnosť sedieť vo vnútri napätia. Nie ako krutý gest, ale ako akt dôvery, že to je miesto, kde sa deje niečo skutočné."
CHRONOMORFOGENÉZA
/ZRODENÉ Z ČASU/ alt. TICHO, KTORÉ SA DEJE/ alt. PAMÄŤ HMOTY, PAMÄŤ ČASU/ alt. PROCESY ČASU
Autorom výstavy je ERIK PÁNČI - slovenský umelec a hudobník. Študoval intermédiá a maľbu na VŠVU v Bratislave.
Erik Pánči vo svojich maľbách skúma formovanie reality cez čas, hmotu a energie. Popri umení sa v čase pandémie živil ako arborista – liezol po stromoch a počas práce rozmýšľal nad filozofiou. Vo svojej tvorbe používa analógový modularný synth a piezoelektrický klavír, pričom hudbu považuje za cestu k vnútornému splynutiu – “boj proti vlastnému resentimentu” a snaha stelesniť zmysel pre jednotu, podobne ako náboženský zážitok, ktorý sa zničí, keď sa pokúšame odhaliť nadľudskosť.)
Jeho vystúpenia sú improvizované a neopakovateľné – na pódiu sa snaží zabudnúť na svoju identitu a „stať sa niekým, kým môže byť“...
Trvanie výstavy: 28.6.-30.8.2025
Vernisáž: sobota 28.6.2025 - 18:00, Synagóga
Autor vo svojej tvorbe vychádza z predstavy, že priestor nie je daný, ale vzniká – ako dôsledok zložitých pohybov času. Čas nevníma ako priamku, ale ako viacrozmernú sieť napätí a rezonancií. Realita je pre neho súzvuk rôznych rytmov – a maľba spôsobom, ako ich zachytiť.
Obrazy Erika Pánčiho nevznikajú podľa náčrtu, ale intuitívnym vrstvením farieb, ktoré vytvárajú pohyb, hĺbku a napätie. Pracuje s matnými povrchmi, ktoré neodrážajú svetlo – jeho diela tak pôsobia takmer hapticky a vtiahnu diváka do seba.
Erikova maľba nie je ilustráciou, ale filozofickým experimentom, ktorý premieňa zložité koncepty – ako entropia, chaos či čas – na vizuálne vrstvené zážitky. Diela otvárajú priestor pre rôzne čítania: mikro aj makro, vizuálne aj hmatové, pričom si zachovávajú otvorenosť a viacvýznamovosť.
Erik Pánči:
"Vo svojej tvorbe vychádzam z hypotézy, že priestor nie je základnou danosťou, ale sekundárnym, emergentným javom nelineárne oscilujúceho času. Čas nepovažujem za jednoduchý vektor alebo homogénny tok, ale za zložitú mnohorozmernú entitu, ktorá sa skladá z rezonancií, napätí a interferencií. To, čo vnímame ako realitu, je podľa tejto koncepcie harmonický súzvuk viacerých temp plynutia času. Bariónová hmota je emergentným javom na nepriestorovej križovatke samoreferenčných zákonitostí času – teda hustota pravdepodobnosti tam, kde oscilácie ladia.
Táto myšlienka mi nevzišla z túžby zjednodušiť svet, ale z pocitu, že lineárne chápanie reality nie je postačujúce. Príbehy, ktoré si o svete vytvárame, či už cez vedu, alebo cez umenie, sú predovšetkým kompresiou zložitosti — a často pritom stratíme podstatu. Intuitívne cítim, že potreba príbehu ako štruktúry poznania je sama o sebe príznakom našej limitovanej percepcie. Možno všetko, čo si viem predstaviť, sa už stalo — nie preto, že som prorok, ale preto, že sme vedlajším produktom niečoho, čoho sa nám nikdy nebude dovolené dotknúť.
Maľba je pre mňa jazykom, ktorým sa dá uchopiť tento nelokálny poriadok. Nevnímam ju ako reprezentáciu alebo ilustráciu myšlienky, ale ako aktívne pole, kde sa čas deformuje a materializuje cez napätie farieb, vrstvenie a rytmus. Pracujem bez predkreslenia, intuitívne, ale systematicky: kladiem pásy farby v rôznych napäťových konfiguráciách tak, aby vytvárali ilúziu pohybu, hlbokého priestoru, nestability alebo rezonancie. Vrstvy sa neprekrývajú len vizuálne – ale zasahujú do vnemového priestoru diváka. V kombinácii s matným povrchom, ktorý neodráža svetlo, sa obraz stáva skôr haptickou realitou než plochou reprezentáciou.
Názov jednej z mojich sérií – Energia na konci sveta – odkazuje na napätie medzi zánikom a pokračovaním. Nejde o ilustrovanie fyzikálneho sveta, ale o jeho premyslenie skrz umelecký čin. Maľba sa pre mňa stáva filozofickým modelom, hypotézou, myšlienkovým experimentom. V týchto obrazoch sa snažím symbolicky „udržať“ rozpínajúci sa vesmír, zachytiť energiu, ktorá uniká medzi rozprávaním a mlčaním, medzi myslením a cítením.
Zaujíma ma stav pred artikuláciou – pred príbehom, pred jazykom. Vnímam realitu ako súzvuk mnohých vrstiev simultánnych možností, kde každé rozhodnutie vytvára vlastnú verziu sveta. Preto odmietam jednoznačné čítanie: moje obrazy nemajú byť „o niečom“, ony sa dejú. Sú to polia oscilácie, ktoré si nachádzajú svoj rytmus v kontakte s divákom. Verím, že práve v neistote, prechode a napätí sa ukazuje niečo skutočnejšie ako v stabilnej forme.
Moje maľby sú pre mňa ako sochy dejúce sa v čase – nie sú statickým výsledkom, ale otvoreným procesom, kde sa farby a štruktúry zlievajú do rytmického vnemu. Namiesto toho, aby niečo zobrazovali, sami sa dejú. Nie sú obrazom sveta – sú samotným dejom.
Maľba pre mňa nie je cieľ, ale proces, stav. Niečo, čo obteká čas. V istom zmysle je to aj akt vzdoru: proti stagnácii, proti totalite významu, proti komfortu uzavretého sveta. Nechcem sa „prebudiť“ z ilúzie – pretože možno práve ona je našou jedinou možnosťou, ako hľadať.
Dotýkam sa hauntologických tónov. Premýšľam rizomatickým spôsobom bytia. Moje diela neponúkajú únik, ale pobyt v liminálnom priestore. Nechávam napätie bez vyriešenia. Nevediem diváka k úľave, ani k istote. Ponúkam mu možnosť sedieť vo vnútri napätia. Nie ako krutý gest, ale ako akt dôvery, že to je miesto, kde sa deje niečo skutočné."