Podujatie bolo ukončené!
Šárka Koudelová: Petrichor
Podujatie organizuje: PRÁM, Šárka Basjuk Koudelová
Umiestnenie: Studio Prám, Čerpadlová 4, Praha 9
Výstavy
O podujatí
Pozývame Vás na vernisáž výstavy Petrichor od Šárka Koudelovej, kurátorkami výstavy sú Edita & Svetlana Malina.
vernisáž: 5. 11. 2024 / 18:00
výstava: 6. 11. – 26. 11. 2024
Vôňa vrstvená, sedimentovaná, časovo nezaraditeľná . Pripomienka dávno pochovaných procesov, odtlačkov, ktoré žijú v kameňoch a ktoré neprestávajú dýchať. Kostra zeme, pevný priestor, minerálna schránka, ktorá môže držať v náručí všetko krehké. Ale tiež prepustiť, umožniť únik alebo vstup. Osmóza medzi telom kameňa a tým, čo do neho az neho preniká.
Spustenie reťazca reakcií, aktivácie, živej pamäte soli. Minerály, čakajúce v pokoji, pasívne a pripravené, oživené prvým dotykom vody, prvým milimetrom zrážky, ktorá prelne všetko dohromady - kameň, soľ, zem. V tejto interakcii sa otvára známy pach, ktorý je vo vzduchu taký nepatrný, že ho väčšinou nevnímame, aktivuje to však všetky naše prapôvodné zmysly. Receptory našej vlastnej kostnej schránky, tela, ktoré pochádza z tých istých minerálov, solí, pachov.
Petrichor je krajina, čo otvára svoje ústa na vyznanie prítomnosti. Táto prastará, nestráviteľná vôňa, je rečou bez slov, posolstvom, že zem, kameň, soľ, sú v konečnom dôsledku stále aktívne, stále prebudené, stále prítomné.
Petrichor — to slovo znie až príliš čisto na to, čo opisuje, panensky priezračný obal obopínajúci surový vnem. Je to vôňa pomalého výdychu pôdy, teplé šepkanie kameňov prebudených dažďom. Je to vôňa prebúdzajúcej sa zeme, snov pretavených z prachu, dávnej histórie vtlačenej do kameňa, vkĺzajúcej do vzduchu, ktorý dýchame. Toto starobylé, vlhké pižmo, vrstevnaté v hlbinách svojho pôvodu, stúpa ako telo takmer živé, takmer uvedomelé — a napriek tomu, ako všetko, čo je zemské nesúce sa vrstvami geologického bezčasia.
Drieme tu pamäť vecí starších ako myšlienky, kód nevtlačený do DNA, ale do samotných kamenných kostí nášho sveta, usadených, usadzujúcich sa, večných. Je to ozvena prvých dažďov vesmíru, tých prvých vôd, ktoré sa dotkli nepoškvrneného kameňa a dali prázdnote zmysel, čas počítaný iba tlakom jednej vrstvy na druhú. Petrichor sa šíri týmito vrstvami, ako pripomienka, že zem – tak často ľahostajná našim zmyslom – je živé telo, dýchajúce a vrie pod nami spôsobmi príliš pomalými, príliš jemnými pre naše oko.
Petrichor je reakciou, ktorá vyvoláva pamäť soli, spúšťa reťazec starší ako samotná pamäť. Minerály ležia v pokoji, pasívne, čakajúce, a potom ožívajú pri prvom dotyku dažďa, tichom dotyku búrky. V osmóze sa mieša kameň s pôdou, soľ s parou. Reč krajiny. Nie slovami, ktorým by sme rozumeli, a dokonca ani symboly, ktoré by sme mohli pochopiť, ale jazykom pocitov, niečoho takmer zrozumiteľného. Je to čuchové šumenie sveta, ktorý nemôžeme úplne vidieť, je to otvor, brána do skrytého scitlivenia - letmý, atmosférický most k skutočnosti, že nie sme len na zemi, ale z nej.
Projekt je realizovaný vďaka podpore hl. m. Prahy, Štátneho fondu kultúry Českej republiky a firmy Soľný Obklad. .
otvorenie výstavy: 5. 11. 2024 / 18:00
exhibition: 6. 11. – 26. 11. 2024
A scent that is layered, sedimented, timeless. Reminder long-buried processes, imprints that live within stones and continue to breathe. The earth’s skeleton, a solid space, a minerálne shell schopný cradling all that is fragile. Alebo jeden, ktorý môže release, allow escape or entry. Osmosis medzi bodom kameňa a čo zhromažďuje do toho a mimo neho.
A reťaz reakcie ignition, na activation, a living memory of salt. Minerály, ležiace still, pasívne a pripravené, awakened by prvý dotyk vody, prvý milimeter dážď, ktoré permeates all—stone, salt, earth. V tejto interakcii, a familiar scent opens up, sa faint in air to, že sú rarely sense it, yet it activates our most primal senses. Receptory v našom vlastnom shellu, naše body, ktoré riasia z tých istých minerálov, saltov, a smells. Tento staroveký, indigestible scent je speech bez slov, a správa, ktorá krajina, kameň, salt remain v koniec všetkých aktívnych, vždy vzdialenosť, ako je teraz. it describes, a pristine shell zabalený okolo raw pulse of sensation. It is the fragrance soil's slow exhale, the warm whisper of stones awakened by rain. Je to svorka krajiny, ktorá sa nachádza naživo, z dreva vytvorená z dust, starobylá história imprinted v kameni, slipping do vzduchu sme swallow. Tento zmell, tento starobylý mokrý mosk,
rises ako someth almost alive, almost aware, and yet, ako all that is earthly, vykladané cez vrstvy geological timelessness.
There is the memory of things older than thought — a kód embedded no in DNA ale vo veľmi stone kmeňoch z nášho sveta, niektoré echo z univerzity v jeho pôvodných dažďoch, prvých vodách, ktoré boli dotýkané virginského rocku a naplnené blankness s purpose. Petrichor spreads cez tieto vrstvy, a uvažovať o tom, že zem—s odovzdaním unresponsive k našim úmyslom—s living bodmi, breathing a simmering nižšie v spôsobe, ako to slow, too subtle pre naše oči.
Petrichoris a reakcia, že vzbudí memory slata, nastavenie off a reťazca, ktorá sa memory itself. Minerály lie stále, pasívne, waiting, a potom sa chystá dostať na prvý dotyk dážď, silné dotyky a búrka. V osmosise, kamenné mixy so soľou, salt s parou. It is language of the earth. Nie je to slovo, ktoré je understand, nie v symboloch, ktoré je might grasp, ale v jazyku sensation, something almost comprehensible. Je to olfactory murmur na svete, že môže byť úplne otvorený, na portáli do hidden sensitivities—a fleeting, atmosférický most na realizáciu, ktorá nie je len na zemi, ale z itself.
Projekt je realizovaný s finančnou podporou z mesta Prague, štátny fond kultúry Czech Republic a spoločnosti Soľný Obklad.
vernisáž: 5. 11. 2024 / 18:00
výstava: 6. 11. – 26. 11. 2024
Vôňa vrstvená, sedimentovaná, časovo nezaraditeľná . Pripomienka dávno pochovaných procesov, odtlačkov, ktoré žijú v kameňoch a ktoré neprestávajú dýchať. Kostra zeme, pevný priestor, minerálna schránka, ktorá môže držať v náručí všetko krehké. Ale tiež prepustiť, umožniť únik alebo vstup. Osmóza medzi telom kameňa a tým, čo do neho az neho preniká.
Spustenie reťazca reakcií, aktivácie, živej pamäte soli. Minerály, čakajúce v pokoji, pasívne a pripravené, oživené prvým dotykom vody, prvým milimetrom zrážky, ktorá prelne všetko dohromady - kameň, soľ, zem. V tejto interakcii sa otvára známy pach, ktorý je vo vzduchu taký nepatrný, že ho väčšinou nevnímame, aktivuje to však všetky naše prapôvodné zmysly. Receptory našej vlastnej kostnej schránky, tela, ktoré pochádza z tých istých minerálov, solí, pachov.
Petrichor je krajina, čo otvára svoje ústa na vyznanie prítomnosti. Táto prastará, nestráviteľná vôňa, je rečou bez slov, posolstvom, že zem, kameň, soľ, sú v konečnom dôsledku stále aktívne, stále prebudené, stále prítomné.
Petrichor — to slovo znie až príliš čisto na to, čo opisuje, panensky priezračný obal obopínajúci surový vnem. Je to vôňa pomalého výdychu pôdy, teplé šepkanie kameňov prebudených dažďom. Je to vôňa prebúdzajúcej sa zeme, snov pretavených z prachu, dávnej histórie vtlačenej do kameňa, vkĺzajúcej do vzduchu, ktorý dýchame. Toto starobylé, vlhké pižmo, vrstevnaté v hlbinách svojho pôvodu, stúpa ako telo takmer živé, takmer uvedomelé — a napriek tomu, ako všetko, čo je zemské nesúce sa vrstvami geologického bezčasia.
Drieme tu pamäť vecí starších ako myšlienky, kód nevtlačený do DNA, ale do samotných kamenných kostí nášho sveta, usadených, usadzujúcich sa, večných. Je to ozvena prvých dažďov vesmíru, tých prvých vôd, ktoré sa dotkli nepoškvrneného kameňa a dali prázdnote zmysel, čas počítaný iba tlakom jednej vrstvy na druhú. Petrichor sa šíri týmito vrstvami, ako pripomienka, že zem – tak často ľahostajná našim zmyslom – je živé telo, dýchajúce a vrie pod nami spôsobmi príliš pomalými, príliš jemnými pre naše oko.
Petrichor je reakciou, ktorá vyvoláva pamäť soli, spúšťa reťazec starší ako samotná pamäť. Minerály ležia v pokoji, pasívne, čakajúce, a potom ožívajú pri prvom dotyku dažďa, tichom dotyku búrky. V osmóze sa mieša kameň s pôdou, soľ s parou. Reč krajiny. Nie slovami, ktorým by sme rozumeli, a dokonca ani symboly, ktoré by sme mohli pochopiť, ale jazykom pocitov, niečoho takmer zrozumiteľného. Je to čuchové šumenie sveta, ktorý nemôžeme úplne vidieť, je to otvor, brána do skrytého scitlivenia - letmý, atmosférický most k skutočnosti, že nie sme len na zemi, ale z nej.
Projekt je realizovaný vďaka podpore hl. m. Prahy, Štátneho fondu kultúry Českej republiky a firmy Soľný Obklad. .
otvorenie výstavy: 5. 11. 2024 / 18:00
exhibition: 6. 11. – 26. 11. 2024
A scent that is layered, sedimented, timeless. Reminder long-buried processes, imprints that live within stones and continue to breathe. The earth’s skeleton, a solid space, a minerálne shell schopný cradling all that is fragile. Alebo jeden, ktorý môže release, allow escape or entry. Osmosis medzi bodom kameňa a čo zhromažďuje do toho a mimo neho.
A reťaz reakcie ignition, na activation, a living memory of salt. Minerály, ležiace still, pasívne a pripravené, awakened by prvý dotyk vody, prvý milimeter dážď, ktoré permeates all—stone, salt, earth. V tejto interakcii, a familiar scent opens up, sa faint in air to, že sú rarely sense it, yet it activates our most primal senses. Receptory v našom vlastnom shellu, naše body, ktoré riasia z tých istých minerálov, saltov, a smells. Tento staroveký, indigestible scent je speech bez slov, a správa, ktorá krajina, kameň, salt remain v koniec všetkých aktívnych, vždy vzdialenosť, ako je teraz. it describes, a pristine shell zabalený okolo raw pulse of sensation. It is the fragrance soil's slow exhale, the warm whisper of stones awakened by rain. Je to svorka krajiny, ktorá sa nachádza naživo, z dreva vytvorená z dust, starobylá história imprinted v kameni, slipping do vzduchu sme swallow. Tento zmell, tento starobylý mokrý mosk,
rises ako someth almost alive, almost aware, and yet, ako all that is earthly, vykladané cez vrstvy geological timelessness.
There is the memory of things older than thought — a kód embedded no in DNA ale vo veľmi stone kmeňoch z nášho sveta, niektoré echo z univerzity v jeho pôvodných dažďoch, prvých vodách, ktoré boli dotýkané virginského rocku a naplnené blankness s purpose. Petrichor spreads cez tieto vrstvy, a uvažovať o tom, že zem—s odovzdaním unresponsive k našim úmyslom—s living bodmi, breathing a simmering nižšie v spôsobe, ako to slow, too subtle pre naše oči.
Petrichoris a reakcia, že vzbudí memory slata, nastavenie off a reťazca, ktorá sa memory itself. Minerály lie stále, pasívne, waiting, a potom sa chystá dostať na prvý dotyk dážď, silné dotyky a búrka. V osmosise, kamenné mixy so soľou, salt s parou. It is language of the earth. Nie je to slovo, ktoré je understand, nie v symboloch, ktoré je might grasp, ale v jazyku sensation, something almost comprehensible. Je to olfactory murmur na svete, že môže byť úplne otvorený, na portáli do hidden sensitivities—a fleeting, atmosférický most na realizáciu, ktorá nie je len na zemi, ale z itself.
Projekt je realizovaný s finančnou podporou z mesta Prague, štátny fond kultúry Czech Republic a spoločnosti Soľný Obklad.