Podujatie bolo ukončené!
SMArt Talks: Raně avantgardní instituce ve střední Evropě: Infrastruktury umění mezi impérii
SMArt Talks: Rane avantgardné inštitúcie v strednej Európe: Infraštruktúry umenia medzi impériou
Podujatie organizuje: Centre for Modern Art & Theory
Umiestnenie: HUDYsport, Veveří 460, Brno-střed
O podujatí
Srdečne Vás pozývame na poslednú prednášku jesenného semestra z cyklu SMArt Talks, ktorého prednášajúcou bude tentoraz profesorka Mária Rakúšanová. Prof. Mária Rakúšanová, Ph.D., je riadnou profesorkou na Katedre dejín umenia FF UK v Prahe. Špecializuje sa na dejiny európskeho moderného a avantgardného umenia a metódy dejín umenia. Profesúru získala v roku 2023, habilitáciu v roku 2011 a doktorát z dejín umenia v roku 2006 na Univerzite Karlovej v Prahe. Publikovala množstvo kníh a článkov doma aj v zahraničí. Bola kurátorkou niekoľkých výstav, okrem iného v Galérii hlavného mesta Prahy, Západočeskej galérii v Plzni av Moravskej galérii v Brne. Bola a je súčasťou výskumných tímov mnohých medzinárodných projektov.
🎓
Avantgardy mali ambivalentný vzťah k inštitucionálnej infraštruktúre, ktorý súvisel s ich antisystémovým zameraním. Aj v priestore stredovýchodnej Európy sa stretávame s hlasnými výzvami avantgardistov k reforme či ničeniu umeleckých inštitúcií. Je však zrejmé, že keď srbský umelec Petar Dobrović volal v roku 1919 po deštrukcii múzeí, mal jeho apel odlišný kultúrny rámec, než podobné zvolanie Filippa Tommasa Marinettiho vo futuristickom manifeste, publikovanom v roku 1909 v parížskom Figare. Prednáška sa zamyslí nad špecifikami inštitucionálnej infraštruktúry stredoeurópskych a východoeurópskych avantgard v prvej tretine 20. storočia. Hoci politicky prešiel región stredovýchodnej Európy po prvej svetovej vojne veľkou politickou transformáciou, ktorá sa prejavila najmä vznikom mnohých nových národných štátov, kultúrne sa stále musel vyrovnávať s geopolitickou pozíciou „medzi impériou“ a ich súperiacimi záujmami a ambíciami. Aj stredoeurópska a východoeurópska avantgarda musela pri zakladaní svojich inštitúcií čeliť „inter-imperiálnej“ inštrumentalizácii kultúrnej infraštruktúry a to aj v prípadoch, keď východiskom bola jej absencia. Navigovala v priestore neustáleho napätia a často podvratne využívala kolidujúcich politík rôznych impérií na presadzovanie vlastnej avantgardnej agendy. Avantgardné inštitúcie v strednej a východnej Európe však nemožno idealizovať a ich činnosť interpretovať čisto ako výsledok snahy vyzdvihnúť hlasy, ktoré boli v rámci „inter-imperiálneho“ súťaženia umlčované. To napokon nebolo podstatou kultúrneho a politického programu stredoeurópskych a východoeurópskych avantgard a ich inštitúcie tak prinášali ako pozitívne zmeny súčasného poriadku a infraštruktúry v prospech skôr marginalizovaných skupín spoločnosti, tak zachovanie statu quo, či dokonca jeho upevnenie prostredníctvom špecifického privlastňovania teórií eugeniky, rasizmu, miso v určitých segmentoch fungovania avantgardných inštitúcií vďaka využívaniu tvorivé a pracovné sily v liberálnom či autoritárskom kapitalizme.
🎓
Avantgardy mali ambivalentný vzťah k inštitucionálnej infraštruktúre, ktorý súvisel s ich antisystémovým zameraním. Aj v priestore stredovýchodnej Európy sa stretávame s hlasnými výzvami avantgardistov k reforme či ničeniu umeleckých inštitúcií. Je však zrejmé, že keď srbský umelec Petar Dobrović volal v roku 1919 po deštrukcii múzeí, mal jeho apel odlišný kultúrny rámec, než podobné zvolanie Filippa Tommasa Marinettiho vo futuristickom manifeste, publikovanom v roku 1909 v parížskom Figare. Prednáška sa zamyslí nad špecifikami inštitucionálnej infraštruktúry stredoeurópskych a východoeurópskych avantgard v prvej tretine 20. storočia. Hoci politicky prešiel región stredovýchodnej Európy po prvej svetovej vojne veľkou politickou transformáciou, ktorá sa prejavila najmä vznikom mnohých nových národných štátov, kultúrne sa stále musel vyrovnávať s geopolitickou pozíciou „medzi impériou“ a ich súperiacimi záujmami a ambíciami. Aj stredoeurópska a východoeurópska avantgarda musela pri zakladaní svojich inštitúcií čeliť „inter-imperiálnej“ inštrumentalizácii kultúrnej infraštruktúry a to aj v prípadoch, keď východiskom bola jej absencia. Navigovala v priestore neustáleho napätia a často podvratne využívala kolidujúcich politík rôznych impérií na presadzovanie vlastnej avantgardnej agendy. Avantgardné inštitúcie v strednej a východnej Európe však nemožno idealizovať a ich činnosť interpretovať čisto ako výsledok snahy vyzdvihnúť hlasy, ktoré boli v rámci „inter-imperiálneho“ súťaženia umlčované. To napokon nebolo podstatou kultúrneho a politického programu stredoeurópskych a východoeurópskych avantgard a ich inštitúcie tak prinášali ako pozitívne zmeny súčasného poriadku a infraštruktúry v prospech skôr marginalizovaných skupín spoločnosti, tak zachovanie statu quo, či dokonca jeho upevnenie prostredníctvom špecifického privlastňovania teórií eugeniky, rasizmu, miso v určitých segmentoch fungovania avantgardných inštitúcií vďaka využívaniu tvorivé a pracovné sily v liberálnom či autoritárskom kapitalizme.