Sowjetische Repressionen gegen die ukrainische Intelligenz. Die Geschichte des Hauses „Slowo“

sovietske represie proti ukrajinskej inteligencii. História domu „Slowo“ a „Strieborná renesancia“ | 25. novembra 2025, 18:00 hod. | Pariser Platz 4A, 10117 Berlín

Registrácia: https://forms.gle/Msv5kUCnADdyiaaw6

Spoluorganizátor Poľskej akadémie historických vied pre Berlín Veda

Seriál Náš archív pevnosti Ukrajina ponúka archivárom z Ukrajiny platformu na rozprávanie o svojej práci v časoch ruskej útočnej vojny, ale aj na prezentáciu svojich fondov a mimoriadnych príbehov, ktoré obsahujú.

Tentoraz sa Olaf Hamann, vedúci oddelenia východnej Európy Štátnej knižnice v Berlíne, rozpráva s Juliou Hrynovou, vedúcou oddelenia digitálneho archívu a transformácie archívu štátu Charkov, o koordinácii štátneho archívu pre oblasť Charka a transformácie históriu domu „Slovo“ – o tom, čo prezrádza o sovietskej politike voči ukrajinským intelektuálom a o termíne „Strieľaná renesancia“, ktorý vytvoril poľský mysliteľ Jerzy Giedroyc.

V centre Charkova, na Kulturstrasse 9, stále stojí pozoruhodná päťposchodová budova, ktorej pôdorys pripomína písmeno „C“. Predstavuje ukrajinské slovo слово (slovo) – „slovo“; nie náhodou, keďže budova bola postavená špeciálne pre spisovateľov. Nasvedčuje tomu aj pamätná tabuľa: nesie 123 vyrytých mien známych spisovateľov a umelcov, ktorí tu žili a tvorili. Dĺžka zoznamu, najmä preto, že je aj tak neúplný, je sama osebe výrečným symbolom. Mimoriadne veľké množstvo dokumentov, ktoré pomáhajú rekonštruovať ich osud, sa v súčasnosti nachádza v Štátnom archíve Charkovskej oblasti.

Po úvahách Karla Schlögela o význame priestoru možno dom „Slovo“ čítať ako historický artefakt, v ktorom sú zhustené ústredné procesy sovietskych a ukrajinských dejín 20. storočia: pôvodne premenlivého priestoru sovietskej politiky, ktoré si pôvodne premenlivejšie sovietskej priestorovej politiky, Ukrajina za ukrajinčinu, aby ju potom ešte radikálnejšie potlačil. História domu „Slowo“ to príkladne ilustruje. Po tom, čo sa sovietskemu vedeniu nepodarilo politicky získať ukrajinské elity, boli rozdrvené kladivom ruského etnonacionalizmu v sovietskom kabáte. Historicko-aktuálne posolstvo budovy tak demytologizuje myšlienky, ktoré sú aj dnes rozšírené o harmonickom, multikultúrnom spolužití v Sovietskom zväze, a vracia ich späť na zem.

Budovu navrhol v roku 1927 architekt Mychajlo (Mytrofan) Dashkewytsch a má jasné konštruktivistické črty. Postavili ho v dizajne, ktorý bol pre Sovietsky zväz v medzivojnovom období mimoriadne pohodlný. Každý apartmán obsahoval tri až štyri izby – súkromné, priestranné izby, ktoré stáli v jasnom, takmer buržoázne pôsobiacom kontraste s vtedy rozšírenými „kommunálkami“ a kolektivistickou ideológiou, ktorá ich podporovala. Tieto životné podmienky sledovali myšlienku, že pohodlie a intelektuálna sloboda sú nevyhnutné pre tvorivú prácu. Ale práve toto sa ukázalo ako pasca: údajné El Dorado umeleckého uznania spojilo všetkých ukrajinských spisovateľov na jednom mieste, čím sa stali ľahkým terčom štátneho dohľadu, vypočúvania a zatýkania. Mikrokozmos viedenského fin de siècle sa stal panoptikom ako diela Benthama a Foucaulta. Pre celú generáciu vynikajúcich ukrajinských spisovateľov a umelcov známych ako „Strieľaná renesancia“ sa dom stal symbolom stalinského teroru.

Aktuálny vývoj ukazuje, že história, ako napísal Mark Twain, sa neopakuje, ale rýmuje. Dom „Slovo“ bol pridaný do Štátneho registra pamiatok Ukrajiny v roku 2019 – tento stav ho však neochránil pred ruskými bombovými útokmi a mohol z neho dokonca urobiť ešte dôležitejší cieľ pre okupantov. Ruské granáty, ktoré poškodili budovu 7. marca 2022, tiež zapadajú do dlhej tradície sovietsko-ruského potláčania ukrajinských charakteristík, ako aj nezávislého myslenia a konania, ktoré v 50. rokoch vytvoril poľský novinár a kultúrny politik Jerzy Giedroyc, redaktor parížskeho exilového časopisu Kultura. Odkazuje na generáciu ukrajinských spisovateľov, umelcov a intelektuálov, ktorí sa stali obeťami stalinského teroru v 30. rokoch: zastrelení, deportovaní alebo umlčaní. Giedroycovo vedomé používanie termínu pomohlo oživiť spomienku na túto éru intenzívneho kultúrneho rozvoja, ktorú sovietska historiografia vymazala, a zaradiť ju do širšieho európskeho kontextu totalitného násilia 20. storočia. mnohonárodnostné sovietske republiky sa upokojiť. "20. roky 20. storočia boli pre Ukrajinu obdobím úžasného kultúrneho rozkvetu. V rámci politiky ukrajinizácie vznikli nové školy, divadlá, vydavateľstvá a literárne kruhy. Táto renesancia však mala krátke trvanie - doslova ju zmazal stalinský teror v tridsiatych rokoch," napísal Serhii Plokhy vo svojej klasike Brány Európy. Keď sa Stalin dostal k moci, boli zničené aj tieto strategicky využívané priestory. Začala sa agresívna rusifikácia – učitelia, básnici a intelektuáli boli hromadne zatýkaní, deportovaní alebo zastrelení, mnohí z nich v Sandarmochu v Karélii v rokoch 1937–1938. Táto protiukrajinská politika našla svoje najkrutejšie vyjadrenie v cielenej vyhladzovacej kampani Holodomoru.