Podujatie bolo ukončené!
Uma alegoria da Arte Contemporânea - Conferência por José Bragança de Miranda
Alegória súčasného umenia - Konferencia José Bragança de Miranda
Podujatie organizuje: Rui Filipe Antunes, Jonas Runa, Jose Gomes Pinto
Umiestnenie: Museum of Contemporary Art – MAC/CCB, Praça do Império, Lisboa
O podujatí
Konferencia José Bragança de Miranda
29. marca
15: 30h v auditorium MAC/CCB
Alegória súčasného umenia
Paradoxne difúznou krízou prechádza myšlienkou súčasného umenia, zatiaľ čo diela umenia a rozmiestnenia. V okamihu, keď sa Adorno zmenil na rok 1970, uvádza, že „sa ukázalo, že všetko, čo sa týka umenia, už nie je zrejmé, a to samo o sebe, ako aj vo vzťahu k celku, a dokonca aj jeho práva na existenciu“. Rôzne estetiká, o ktorých sa snažili myslieť, zlyhali postupne, predovšetkým kvôli odmietnutiu umelcov akéhokoľvek estetického úsudku, ale aj preto, že inštitucionálne centrum umenia - múzeum - strácalo silu, akoby došlo k akému druhu všeobecného úniu. Súčasné pokusy o použitie politiky ako kritéria sú skôr problémom ako riešením, pretože bez sily umenia v archére sa redukuje iba na pomocné vojnové ideológie. Za týchto okolností je jediným kritériom, o ktorom sa zdá, že zostáva, „umelecké dielo“, z ktorých každé je v jeho jedinečnosti, ktorá vytvára prechodné estetické, vymýšľajúce koncepty, určuje ich stretnutia a nezhody v skutočnom. V tomto zmysle každé dielo, ktoré je jedinečné, spontánne vytvára alegóriu umenia. Všetko to robia nevyhnutne, ale zo záhadných dôvodov nie všetky robia rovnaký spôsob, ani nemajú rovnakú moc. To je to, čo sa bude snažiť ukázať. V súčasnosti je profesorom na Lusophone University, kde vykonáva funkcie rektora. Vyučoval sa v oblasti teórie kultúry, súčasného umenia a teórie médií. Autor mnohých esejí v najrôznejších oblastiach súčasnej kultúry, ich publikácie vynikajú iba analytickými knihami súčasných, politík a modernity, funkcií. Eseje o súčasnej kultúre, teórii kultúry, syntéze, Albuquerque Mendes alebo Ardor of Art, Endless Fall, Shipping. Filozofické experimentovanie v blogoch, telese a obraze a Jorge Molder, Constellations: Eseje o kultúre a technike v súčasnom (Documenta, 2023). Cicant. Ecoti
Tento cyklus je partnerstvom medzi kultúrnym centrom a Belémom a School of Communication, Architecture, Arts and Information Technologies (ECATI) a Centrom pre skúmanú komunikáciu, kultúru a nové technológie (CICANT) Lusófona-University Center v Lisbone.
Účelom tohto partnerstva je prepojiť akademickú a vedeckú produkciu s komunitou a poskytnúť možnosť prenosu znalostí, pričom sa ukazuje ako priestor množného dialógu. Akcia, ktorú každá inštitúcia vykonáva možnosť tematických synergií, od vizuálneho umenia, kina, mobilných umení a zvukových umení, komunikácie a kultúry, architektúry a nových digitálnych zariadení.
Tieto každoročné konferencie sa budú konať v kultúrnom centre Belémy raz mesačne, sobota, 15:30 v sále MAC/CCB a s programom, ktorý sa rozširuje od marca do decembra.
Umenie 21. storočia ...? Ostatné priestory: kreatívne marže.
V roku 1926 publikuje historik a teoretik umenia Carl Einstein v Berlíne v slávnej propyläen-verlag, umenie dvadsiateho storočia. Veľmi skoro, mnohí si mysleli. Hneď v prvých odsekoch diela sa Einstein dotýka problému, ktorý sa teraz opakuje, a to z „skepticizmu tohto času“, tvorivé spôsoby človeka tiež spočíva v vytvorení rozmeru, ktorý nepatruje režimu prirodzeného, poznania, ale o fantázii a nových spôsoboch redizajnských objektov, a to aj do prvých rozmerov. Umenie, pretože pôsobí zo skutočného a nad ním, je stavebnou spoločnosťou a konfiguruje skutočnú, pretože ju organizuje, reorganizuje svoje predmety okolo zákonov, ktoré v prírode neexistujú, ale iba v tvorivej snahe človeka; Pretože iba umenie má moc „premeniť veci na znamenia, ktoré nikdy nevideli“ (Carl Einstein). Táto charakterizácia sa chápe, pretože v prípade Einsteina bolo vždy, a najmä sa vzdialiť od svojho času, vytvárať vzdialenosti, aby si mysleli, chce ísť za historický čas a hľadať časovú simultánitu spôsobov, ako vidieť, že história predtým vytvorila „povinnosť“, hovorí v umení dvadsiateho storočia. Pre Einsteina bolo všetko hodené do foriem poruchy vizuality a organizácie obrazov, čím sa predvídalo väčšinu zlomenín, ktoré v tom istom storočí prišlo a stále existoval dnes. Je to táto forma reorganizácie vízie, ktorá v sebe zbiera koncept halucinácie, prvok, ktorý patrí ako nástroj, ktorý vám umožňuje obnovovať nové spôsoby videnia, nie prostriedkov alebo nástrojov, ktoré vám poskytujú formy, ktoré premieta nápady alebo pocity, ale spôsobuje zmeny vzhľadu a vytvára tak nové spôsoby videnia, z hľadiska vlastnej reality. Z tohto dôvodu je umenie vždy tiež poradím politika. Použitie koncepcie halucinácie sa v Einsteíne týka zložitých psychických procesov, ktoré spájajú subjektívne podmienky a objektívne podmienky, psychické procesy a percepčné javy, sociálne javy. Keď sa vyrába halucinatory, vyskytujú sa pre tieto procesy reakcií medzi psychikou a biologickým javom, čím sa tieto reakcie vytvárajú transvisual, koncept, ktorý presahuje jednoduchú definíciu umenia ako niečo vodotesné, úplne definované. Spomedzi týchto možností chceme myslieť, o storočie neskôr, situácia umenia v 21. storočí, a preto nás Carl Einstein prichádza, ale aj do hry dobre známe vyhlásenie, ktoré sa niekedy opakuje v poslednom Centurii, Samuel Beckett vo veľmi súvisiacom názve, čo navrhujeme: „Je to koniec, ktorý je to najhorší, ako koniec, koniec, ktorý je najhorší“ (
29. marca
15: 30h v auditorium MAC/CCB
Alegória súčasného umenia
Paradoxne difúznou krízou prechádza myšlienkou súčasného umenia, zatiaľ čo diela umenia a rozmiestnenia. V okamihu, keď sa Adorno zmenil na rok 1970, uvádza, že „sa ukázalo, že všetko, čo sa týka umenia, už nie je zrejmé, a to samo o sebe, ako aj vo vzťahu k celku, a dokonca aj jeho práva na existenciu“. Rôzne estetiká, o ktorých sa snažili myslieť, zlyhali postupne, predovšetkým kvôli odmietnutiu umelcov akéhokoľvek estetického úsudku, ale aj preto, že inštitucionálne centrum umenia - múzeum - strácalo silu, akoby došlo k akému druhu všeobecného úniu. Súčasné pokusy o použitie politiky ako kritéria sú skôr problémom ako riešením, pretože bez sily umenia v archére sa redukuje iba na pomocné vojnové ideológie. Za týchto okolností je jediným kritériom, o ktorom sa zdá, že zostáva, „umelecké dielo“, z ktorých každé je v jeho jedinečnosti, ktorá vytvára prechodné estetické, vymýšľajúce koncepty, určuje ich stretnutia a nezhody v skutočnom. V tomto zmysle každé dielo, ktoré je jedinečné, spontánne vytvára alegóriu umenia. Všetko to robia nevyhnutne, ale zo záhadných dôvodov nie všetky robia rovnaký spôsob, ani nemajú rovnakú moc. To je to, čo sa bude snažiť ukázať. V súčasnosti je profesorom na Lusophone University, kde vykonáva funkcie rektora. Vyučoval sa v oblasti teórie kultúry, súčasného umenia a teórie médií. Autor mnohých esejí v najrôznejších oblastiach súčasnej kultúry, ich publikácie vynikajú iba analytickými knihami súčasných, politík a modernity, funkcií. Eseje o súčasnej kultúre, teórii kultúry, syntéze, Albuquerque Mendes alebo Ardor of Art, Endless Fall, Shipping. Filozofické experimentovanie v blogoch, telese a obraze a Jorge Molder, Constellations: Eseje o kultúre a technike v súčasnom (Documenta, 2023). Cicant. Ecoti
Tento cyklus je partnerstvom medzi kultúrnym centrom a Belémom a School of Communication, Architecture, Arts and Information Technologies (ECATI) a Centrom pre skúmanú komunikáciu, kultúru a nové technológie (CICANT) Lusófona-University Center v Lisbone.
Účelom tohto partnerstva je prepojiť akademickú a vedeckú produkciu s komunitou a poskytnúť možnosť prenosu znalostí, pričom sa ukazuje ako priestor množného dialógu. Akcia, ktorú každá inštitúcia vykonáva možnosť tematických synergií, od vizuálneho umenia, kina, mobilných umení a zvukových umení, komunikácie a kultúry, architektúry a nových digitálnych zariadení.
Tieto každoročné konferencie sa budú konať v kultúrnom centre Belémy raz mesačne, sobota, 15:30 v sále MAC/CCB a s programom, ktorý sa rozširuje od marca do decembra.
Umenie 21. storočia ...? Ostatné priestory: kreatívne marže.
V roku 1926 publikuje historik a teoretik umenia Carl Einstein v Berlíne v slávnej propyläen-verlag, umenie dvadsiateho storočia. Veľmi skoro, mnohí si mysleli. Hneď v prvých odsekoch diela sa Einstein dotýka problému, ktorý sa teraz opakuje, a to z „skepticizmu tohto času“, tvorivé spôsoby človeka tiež spočíva v vytvorení rozmeru, ktorý nepatruje režimu prirodzeného, poznania, ale o fantázii a nových spôsoboch redizajnských objektov, a to aj do prvých rozmerov. Umenie, pretože pôsobí zo skutočného a nad ním, je stavebnou spoločnosťou a konfiguruje skutočnú, pretože ju organizuje, reorganizuje svoje predmety okolo zákonov, ktoré v prírode neexistujú, ale iba v tvorivej snahe človeka; Pretože iba umenie má moc „premeniť veci na znamenia, ktoré nikdy nevideli“ (Carl Einstein). Táto charakterizácia sa chápe, pretože v prípade Einsteina bolo vždy, a najmä sa vzdialiť od svojho času, vytvárať vzdialenosti, aby si mysleli, chce ísť za historický čas a hľadať časovú simultánitu spôsobov, ako vidieť, že história predtým vytvorila „povinnosť“, hovorí v umení dvadsiateho storočia. Pre Einsteina bolo všetko hodené do foriem poruchy vizuality a organizácie obrazov, čím sa predvídalo väčšinu zlomenín, ktoré v tom istom storočí prišlo a stále existoval dnes. Je to táto forma reorganizácie vízie, ktorá v sebe zbiera koncept halucinácie, prvok, ktorý patrí ako nástroj, ktorý vám umožňuje obnovovať nové spôsoby videnia, nie prostriedkov alebo nástrojov, ktoré vám poskytujú formy, ktoré premieta nápady alebo pocity, ale spôsobuje zmeny vzhľadu a vytvára tak nové spôsoby videnia, z hľadiska vlastnej reality. Z tohto dôvodu je umenie vždy tiež poradím politika. Použitie koncepcie halucinácie sa v Einsteíne týka zložitých psychických procesov, ktoré spájajú subjektívne podmienky a objektívne podmienky, psychické procesy a percepčné javy, sociálne javy. Keď sa vyrába halucinatory, vyskytujú sa pre tieto procesy reakcií medzi psychikou a biologickým javom, čím sa tieto reakcie vytvárajú transvisual, koncept, ktorý presahuje jednoduchú definíciu umenia ako niečo vodotesné, úplne definované. Spomedzi týchto možností chceme myslieť, o storočie neskôr, situácia umenia v 21. storočí, a preto nás Carl Einstein prichádza, ale aj do hry dobre známe vyhlásenie, ktoré sa niekedy opakuje v poslednom Centurii, Samuel Beckett vo veľmi súvisiacom názve, čo navrhujeme: „Je to koniec, ktorý je to najhorší, ako koniec, koniec, ktorý je najhorší“ (