Winternitzova vila
Vilu postavili Adolf Loos a Karel Lhota v roku 1931 pražským advokátom JUDr. Josef Winternitz ako rodinná vila pre manželku Jenny Winternitzovú, dcéru Suzanu a syna Petra. Je poslednou Loosovou dokončenou stavbou a s Müllerovou vilou má mnoho spoločných prvkov, vrátane spôsobu členenia (tzv. raumplan), ktorý bol pre Loosa všeobecne charakteristický. Stavba vily vrátane všetkých príprav, plánov a povolení trvala jeden rok a 9. septembra 1932 bolo vydané „Povolenie na užívanie stavby“. Rodina žila vo vile až do roku 1941, kedy bola pod tlakom rasovej perzekúcie nútená previesť vilu na Auswanderungsfond für Böhmen und Mähren (Emigračný fond). Z tohto fondu objekt odkúpila obec Praha, ktorá vo vile zriadila materskú školu. Nepretržite tu bývala až do roku 1997. Celá rodina bola v roku 1943 transportovaná do Terezína a neskôr do koncentračného tábora Osvienčim. Do funkcie sa zapojil JUDr. zomrel v plynovej komore aj tu hneď po príchode. Josef Winternitz a jeho syn Petr. Jenny Winternitz a dcéra Suzana sa zamestnali v továrni na prevodovky, kde vďaka teplu zo strojov prečkali zimu až do konca vojny. Po vojne sa vrátili do Prahy, no do rodinnej vily sa už nedostali. Československý štát síce uznal ich nárok na vrátenie vily a prinavrátil vlastnícke právo JUDr. Josef Winternitz, no ten uvalil na dedičky dedičskú a milionársku daň. Vrátenie vily bolo podmienené splnením týchto platobných podmienok a bolo zaťažené exekúciou. Keďže Jenny a Suzana nemali žiadny majetok ani príjem a neboli schopné splniť tieto podmienky, ponúkli vilu darovať československému štátu výmenou za zrušenie exekúcií a iných nárokov, ktoré vznikli počas boja o vrátenie majetku. Jenny Winternitz ukončila darovací list zvolaním „Veľa šťastia“. Do vily sa už nikdy nepozreli, ani sa o nej v rodine nerozprávali. Zvyšok rodiny sa o vile dozvedel až v roku 1991, keď sa pripravovala reštitúcia. Ani Jenny, ani Suzana nedostali náhradu. Rodine sa podarilo vilu zrekonštruovať len vďaka nesmiernej energii a práci vnuka JUDr. Josef Winternitz Ing. Stanislav Cysara.